Záhada stratenej lebky anteneandertálca

Možno sa rok 2007 zapíše do učebníc archeológie ako rok, v ktorom sa našli jaskynné kresby dvojnásobne staršie ako v španielskej Altamire alebo vo francúzskom Lascaux. Prečo by to tak mohlo byť? Pretože Ardovská jaskyňa na východe Slovenska pripravila prekvapenie. Rádiouhlíkové datovanie oterov fakieľ, ktoré po sebe zanechali neznámi umelci, sú totiž staré 42 300 rokov! Umelcami ich nazývam preto, lebo okrem oterov fakieľ na stenách ostali aj štyri kresby. Vyššie spomenuté svetovo slávne jaskynné kresby sú staré len 16 000 rokov. Na potvrdenie nálezu z Ardovskej jaskyne si nejaký rok ešte počkáme. Za pohľad a návštevu však určite stojí ďalšie nálezisko z východu Slovenska: Dreveník. Travertínový kopec vzdialený asi 2 km juhovýchodne od Spišského Podhradia.

Záhada strateného antropologického nálezu
S Dreveníkom (mimochodom, ide o kopec v tesnom susedstve Spišského hradu) sa spája takmer detektívna záhada straty antropologického nálezu. V roku 1936 v severozápadnej časti Dreveníka, v kameňolome, našli robotníci tektonickú puklinu. A v nej z travertínu vyčnievajúcu hominidnú lebku. Ostala zachovaná od tretiny pravého očného otvoru, cez temeno, po veľký záhlavový otvor. Majiteľ kameňolomu vec konzultoval so svojím technickým poradcom. Ten bol totiž v roku 1924 členom päťčlennej skupiny turistov, ktorá údajne v Gánovciach pri Poprade našla celú ľudskú kostru. Neskôr znehodnotenú a zničenú pre nezáujem vedeckých kapacít. Gánovce sú známe nálezom výliatku mozgovne neandertálca. Okamžite nariadili pátranie po ďalších častiach hominida. Nič sa nenašlo. Neprehľadný terén, nakopený odpad a prevádzkové príčiny všetko dokonale skomplikovali. Zaujímavé bolo, že všetci kamenári sa zhodovali v tom, že nález pochádza z rastového travertínu. Z nálezových súvislostí bolo zaujímavé aj to, že miestom prebiehala tektonická plocha, čo nevylučovalo možnosť, že ostatné časti kostry sa len zošmykli o nejaký kus bokom.

Zmizol možno najstarší hominidný nález na území Európy
Lebka neandertálca (možno predneandertálca, alebo odborne anteneandertálca) bola veľmi dlho v kancelárii majiteľa kameňolomu. Podľa Pavla Dvořáka a Zdeňka Farkaša pán Grünapfel uložil lebku do trezoru radnice v Spišskej Novej Vsi. Vyhovel totiž prosbám miestnych vlastivedných nadšencov a plánoval ju darovať novozaloženému múzeu v Spišskej Novej Vsi. To aj napriek tomu, že o predaji lebky rokoval s viedenským antropológom J. Szombathym. Po druhej svetovej vojne sa nález stratil úplne. Majiteľ kameňolomu údajne emigroval do Palestíny a lebku si zobral so sebou. Ako dodáva Farkaš, ešte predtým si ju prevzal na miestnom národnom výbore. Čo bolo na nej také výnimočné? Na základe stratigrafickej polohy mohol nález pochádzať z rozhrania treťohôr a štvrtohôr. To by znamenalo, že išlo o najstarší hominidný nález na území Európy!

Prichádzame o ďalšie významné paleontologické a archeologické objavy?
Dreveník, z diaľky pripomínajúci stolovú horu, vznikol v čase raného pleistocénu. Teda na rozhraní treťohôr a štvrtohôr. Spojenie štyroch travertínových kôp znamenalo vznik najväčšieho a najstaršieho travertínového komplexu na Slovensku. Travertín sa tu ťaží dodnes. Samozrejme, že nie ručne a lámaním, ale pravidelnými odstrelmi a ťažbou pomocou strojov. Či takto prichádzame o ďalšie významné paleontologické a archeologické objavy, stojí za posúdenie. Tunajší travertín je málo pórovitý a svojou sivobielou farbou pripomína vápenec. Na plochách, ktoré nie sú zalesnené, je možné pozorovať jeho chemické rozpúšťanie a vznik drobných krasových tvarov, nedokonalých škárp, závrtov a tzv. krasovej pôdy červenice (terra rossy). Geológovia hovoria o procese krasovatenia. Najväčšiu pozornosť priťahuje skalné mesto na juhovýchodnom okraji masívu. Skalné veže, steny, okná, úzke kaňony a hlboké údolia. Všetko na malom priestore, v ktorom je možné stráviť niekoľko hodín objavovaním jeho krás. Alebo cvičením lezenia na niektorej z cvičných stien. Práve z týchto miest sa otvára dokonalý výhľad na masív Braniska a v diaľke sa črtajúci Spišský hrad.

Utajené ľadové a krasové jaskyne
Zaujímavou a pre väčšinu návštevníkov aj utajenou skutočnosťou ostáva pomerne veľký počet jaskýň. Geomorfológ J. Vítek v 70. rokoch 20. storočia pomerne podrobne preskúmal Dreveník a dnes sa ich počet ustálil na čísle 25. Tri z nich sú ľadové, ostatné krasové. Najväčšia, Puklinová jaskyňa, objavená ešte v roku 1950, sa stala známou aj nálezmi z obdobia neolitu a eneolitu (mladšej a neskorej doby kamennej, cca pred 6 000 – 3 800 rokmi). Sedemdesiat metrov dlhú Ľadovú jaskyňu zdobia viac ako meter vysoké stalagmity, ľadové záclony a povlaky. Výzdoba sa tu udrží obyčajne po celý rok. Ďalšie jaskyne majú skromnú sintrovú výzdobu s malými kvapľami, kaskádami a sintrovými bradavicami. V týchto sa našli pozostatky z osídlenia v dobe bronzovej, halštatskej a v stredoveku.

Znalcov flóry poteší bohatá kvetena, ktorá kvitne od jari do jesene v tienistých krovinatých roklinách a chladných otvoroch skalných dutín. Teplomilné druhy sa tu stretávajú s tzv. dealpínskymi, ktoré v časoch ochladenia (ľadových dobách) zostúpili z hôr do nižších polôh a neskôr sa tu udržali (napr. kostrava tatranská).

Už v roku 1925 bola časť Dreveníka vyhlásená za štátnu prírodnú rezerváciu. V roku 1982 došlo k jej rozšíreniu, napriek tomu sa lom rozširuje a v optimálnom prípade len hraničí s rezerváciou. Domáci rovnako ako ochranári nie sú však optimistickí. Aj v tomto prípade dobrá kvalita ťaženej suroviny a jej zaujímavá cena na trhu pokojne valcujú zdravý rozum, ktorý žiada ochranu územia.