Hovoria o ňom, že je najväčší na Slovensku. Nie je. Hovoria o ňom, že je najkrajší na Slovensku. To záleží od vkusu. Je zapísaný v zozname pamiatok UNESCO. To naozaj je. Hovoríme o Spišskom hrade.
Dva kuriózne úrazy na úvod
Ak sa naozaj zahĺbite do histórie hradu, narazíte na rôzne zaujímavosti, napríklad na dva úrazy, ktoré súviseli so zlanovaním jeho strmých stien. Žiaľ, ani pri odbornom výklade priamo na hrade, ani v turistických sprievodcoch sa nespomínajú.
27. apríla 1543 vtrhlo na hrad 18 lupičov, ktorých viedol Šarško z Košíc. Celá banda okrem ich veliteľa sa úspešne dostala do hradu. Pre Šarška spustili povraz, aby sa mohol vyšplhať na hradby. V tej chvíli sa však niekomu z hradnej posádky podarilo oslobodiť sa z obkľúčenia. Prerezal povraz a veliteľ zbojníkov sa zrútil do priepasti.
Druhý prípad sa stal v roku 1706. Proticisársky orientovaný Rákoczi dal na hrade uväzniť Šimona Forgáča. Tento sa pokúsil z hradu uniknúť pre nás veľmi romantickým spôsobom. Pomocou povrazu upevneného v komnate a spusteného z okna. Povraz sa však pod Forgáčom pretrhol a nešťastný väzeň si dolámal obidve nohy.
Dobrá poloha, architektonické riešenie a vycvičená posádka
Dejiny hradu sú, samozrejme, dlhšie a bohatšie ako vyššie spomenuté historky. Niekedy v 12. storočí na najvyššom bode hraného brala bola postavená mohutná kruhová obytná veža dominujúca opevneniu, ktorého hranicu zhruba kopíruje aj dnešný hrad. Veža bola krátko po svojom vzniku zničená pravdepodobne následkom tektonickej poruchy. V prvej tretine 13. storočia ju nahradila tá, ktorá ostala zachovaná dodnes. Súčasne bol postavený aj opevnený priestranný románsky palác a hradná kaplnka.
Dobrá poloha, architektonické riešenie a vycvičená posádka sa postarali o to, že v roku 1242 hrad odolal tatárskemu vpádu. Vďaka tomu ešte v 13. storočí boli povolaní severotalianski majstri, ktorí zmodernizovali a upravili opevnenie. Neskôr postavili katedrálu v Spišskej Kapitule a pamiatky na ich pobyt nájdete aj v Spišských Vlachoch.
Zo základne vojvodcu Jána Jiskru šľachtické sídlo
V 15. storočí sa rozmerné dolné predhradie – Dolný hrad – stalo sídlom žoldnierskych vojsk legendárneho vojvodcu Jána Jiskru. Priestor vymedzil opevňovací múr, dve obytné veže a vstupná brána s vežou. Obidve hradné veže, postavené blízko vstupnej brány na severnej a južnej strane, mali strieľne a smolné arkiere na konzolách. Ústredným prvkom bola samostatne stojaca opevnená pevnôstka. V roku 1452 dali jiskrovci Spišský hrad za 2130 zlatých do zálohy Jurajovi Thurzovi z Betlanoviec. V roku 1460 ho získal Imrich Zápoľský.
Zápoľskovci, noví majitelia hradu a spišskí magnáti, prejavili ku koncu 15. storočia snahu hrad prebudovať na reprezentatívne šľachtické sídlo. Hradné múry prispôsobili novej vojenskej technike, vylúčili vonkajšie predhradie a preložili vstup do hradu na južnú stranu s novou vnútornou bránou. Horný hrad prešiel ešte podstatnejšími zmenami. O jeho výrazné rozšírenie sa postarali nové neskorogotické obytné budovy stojac od seba oddelene ako samostatné stavby. Všetky boli poschodové, luxusne vybavené a slúžili ako obydlie pre jednotlivých členov rodiny.
Z románskeho paláca zbrojnica
Thurzovci a Csákyovci, v duchu renesančného „zľahčovania“ doplnili horný hrad o ďalšie nové stavby. Zmenili vstup a prispôsobili ho pre delovú obranu. Nádvoria horného hradu sa pokúsili architektonicky zjednotiť dobudovaním pavlačí a arkádou. Staršie budovy zmenili svoju obytnú funkciu na hospodársku a tak sa napríklad z románskeho paláca stala zbrojnica.
S rodom Csákyovcov súvisia neobvyklé majetkové transakcie s vlastníctvom hradu. Široko rozvetvená feudálna rodina Csákyovcov mala svojich príslušníkov v čase protihabsburských povstaní na strane povstalcov aj na strane cisárovi verných. František Csáky, zapojený do vesselényiovského sprisahania, spolu s rodinou po prezradení úmyslu uniesť a vydierať panovníka stratil všetok majetok. Jeho brat Štefan, ktorý ostal verný Habsburgovcom, získal skonfiškovaný majetok späť. Pri preberaní konfiškátu, v druhej tretine 17. storočia, označila košická komora stav hradu za chatrný. S jeho opravou sa začalo až po vypuknutí Thökölyho povstania. Rovnako sa miernych úprav dočkal aj počas ďalšieho povstania, Františka Rákócziho. Rákócziovské vojská sa hradu zmocnili v r. 1703 a ostali pod jeho ochranou až do roku 1710. Cisárske vojská na hrade ostali ďalších 70 rokov. Údajne vďaka páleniu pálenky v hradnej krčme v roku 1780 hrad vyhorel.
Tajomná tvár v skale a adrenalínové pytačky
Našťastie, napriek ničivému požiaru sa okrem ruín zachovali aj iné zaujímavosti. Napríklad v časti stredného hradu tajomná tvár vysekaná do kameňa. Podľa jednej legendy ide o podobizeň spišskej pani Hedvigy. Noc čo noc chodievala bosá okolo hradu. Okolo pása mala uviazaný zväzok zlatých kľúčov. Pri jednej takejto prechádzke ju zavraždil Boron, syn uhorského vojvodcu Bungera. Druhý deň po jej pohrebe sa v skale objavila jej tvár.
Iná povesť zasa spomína pytačky Juraja Thurza. Ako mladý a bohatý šľachtic organizoval tancovačky na svojom hrade. Pri jednej sa zahľadel do Dory, dcéry šľachtického kolegu Révaya. Hneď prvý večer pri akejsi hre sa mu podarilo Doru pobozkať. Dostatočne intenzívne, aby dievča vycítilo záujem a muselo predstierať odpor voči takému bozkávaniu. V Thurzovi sa rozihrali všetky žilky a jeho túžba začala prudko narastať. Aké mal šťastie hradný pán, keď sa dievčina musela po tancovačke vrátiť ešte raz! Zabudla si v sále vejár. Mladý Thurzo posilnený spomienkou na prvý bozk začal Dore hneď dvoriť a dostávať sa do jej intímnej blízkosti. Hoci dievča aj malo záujem, predsa len muselo pokračovať v hranom odpore. V presvedčivosti odporu sa dostala až tak ďaleko, že vypadla z okna. Hradný pán so žiaľom v srdci dal hľadať telo nebohej. Nikto ho nenašiel. Tak sa sám vydal na návštevu rodiny nebohej, aby im zlú správu oznámil. Matke Révayovej sa so všetkým priznal a prosil o odpustenie. Jej sa však jeho očividný žiaľ nijako nedotkol. Dcéra sa jej totiž domov vrátila zdravá. Thurzovi oznámila, že dcéra sa po páde z okna zachytila na konároch stromu a potrhala si hodvábne šaty. Thurzo dostal podmienku šaty nahradiť. Okamžite s tým súhlasil a keďže prisľúbil aj o mnoho viac, dostal vyhliadnutú Dorotu za ženu.
Rozpaky zo súčasných rekonštrukčných prác
Od roku 1985
Ľuboš Vodička viac od autora »
Vaše reakcie [1]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Záhada stratenej lebky anteneandertálca
Lodné nadstavby a kapitánske mostíky na brehu rieky
Ako hľadať zlatý poklad a liečiť otravu jedom
Miestna pamätihodnosť – ochranársky mačkopes
Nehynúca legenda československého turizmu