Za svätokrádež smrť obesením

Krádež bola už od stredoveku najčastejšie súdeným trestným činom pred mestským súdom v Bratislave. Kradli sa peniaze, šaty, dobytok, zbrane a všetky ostatné komodity, ktoré neboli dostatočne zabezpečené. Krádeže boli demokratické, medzi okradnutými nájdeme všetky vrstvy spoločnosti od šľachticov až po sedliakov. A tejto nepríjemnosti neboli zbavené ani cirkevné inštitúcie. V ich kostoloch sa nachádzalo množstvo cenností, ktoré lákali šikovné ruky zlodejov. Bratislava ako významné politické i hospodárske sídlo bola aj sídlom množstva cirkevných inštitúcií, kostolov a súkromných kaplniek. Nečudo preto, že práve tu sa odohral nasledujúci príbeh.

Osudové stretnutie na rannej omši
Keď sa 8. 12. 1771 na rorátoch* v Jezuitskom kostole stretli dvaja starí parťáci Matej Muck a Sebastián Strasser, nemohol ani jeden z nich tušiť, že toto stretnutie bude mať pre nich význam priam smrteľný. Pritom každý z nich mal za sebou iný život, jedinou spoločnou etapou bolo krátke, asi dvojmesačné posedenie vo viedenskom mestskom árešte.
Matej sa narodil pred 27 rokmi v Českom Krumlove. V Českých Budějoviciach sa vyučil za murára a ako tovariš vandroval po Nemecku, Rakúsku a Uhorsku, až dorazil do Bratislavy. Tu mal šťastie, keďže sa zamestnal u vychýreného murárskeho majstra Mateja Walcha. Ten napríklad postavil evanjelický kostol, takže to bola kapacita medzi murármi.
Sebastián mal za sebou pestrejšiu minulosť. Narodil sa v Breitenbrunne v Rakúsku a keď mal 13 rokov, zomrela mu matka. Jeho otčim sa dal k vojakom, tak sa mladík musel starať sám o seba. Živil sa ako pastier, ale potom dostal lukratívnu ponuku, ktorá sa nedala odmietnuť. Stal sa členom zlodejskej skupiny. Najprv dostal dôkladný výcvik, pričom nadobudnuté teoretické vedomosti si mohol vyskúšať aj v praxi, keď na trhoviskách okrádal trhovníkov. Jeho ďalší život sa skladal zo série krádeží, prerušovanej len krátkymi pobytmi v chládku. V čase nášho príbehu mal 25 rokov a bol to už skúsený kriminálnik.

Zlodejina bola kedysi namáhavé remeslo
Stretnutie oboch kamarátov tak rozcitlivelo, že sa rozhodli okamžite ho zapiť. Vybrali si vyhlásenú krčmu U zeleného poľovníka na Schlossgrunde. Ako to už býva, z jedného pohárika sa vykľula dvojdňová pitka. Keďže prostriedky už dochádzali, ale chuť ešte nie, bolo treba tento rozpor nejako vyriešiť. Po krátkej úvahe sa rozhodli pre krádež. Matej si spomenul, že v Aspremontovom dome na Schlossgrunde je súkromná kaplnka, kde by mohli byť veci, ktoré sa určite dajú speňažiť.
Podvečer sa k nej nenápadne priblížili a keď nazreli cez mreže dnu, zistili, že sú tam strieborné lampy ako stvorené pre ich účel. Jediný problém bol, ako sa k nim dostať. Keďže pre každý problém existuje riešenie, netrvalo dlho a odborník na murárske práce Matej zadovážil krompáč. Počkali ešte dve hodinky, aby mali istotu, že ich žiaden oneskorenec nepristihne, a pustili sa do práce. Kým Matej sekal, Sebastián odhadzoval suť. Zlodejina bola kedysi namáhavé remeslo. Po necelej štvrťhodinke bola na svete diera dostatočne veľká, aby ňou prešiel chlap. Obaja vošli dovnútra a zistili, že lampy sú príliš vysoko. Chvíľku hútali, až vyhútali, že sa jeden druhému posadil na ramená a tak poľahky dosiahli až k lampám. Všetky ich strhli, vložili do pripraveného vreca a už sa chystali preč, keď Matej zbadal striebrom vyšívaný vankúš. Ten sa mu tak zapáčil, že ho hneď prihodil do vreca. A potom už čo najrýchlejšie bežali do Muckovho bytu, kde ich čakala jeho žena s večerou.

Keď je záložný plán, netreba podliehať panike
Po dobre vykonanej práci sa vyspali a na druhý deň, plní síl, vyrazili do szigrayovskej kúrie za známym židovským priekupníkom. Toho opísaný tovar zaujal, tak sa s nimi vybral si ho prezrieť. Aj im navrhol cenu päť dukátov, ale požadoval, aby lampy rozbili, lebo inak sú nepredajné. A tiež sľúbil, že sa na druhý deň zastaví aj so spomínanou sumou. Keď sa však neobjavil, netrpezliví kumpáni sa vybrali aj s lupom za ním. Po dlhšom zjednávaní sa dohodli na sume 2 dukáty. Už bola ruka takmer v rukáve, keď sa v ich blízkosti v ten najnevhodnejší čas objavila hliadka mestskej stráže. Vtedy Matej spanikáril a začal utekať, Sebastián tiež nelenil a vzal nohy na ramená. Jeho útek ho zaviedol do Muckovho domu, kde nešťastnej druhovej polovičke oznámil, že sú na úteku. Pokojne si odkrojil chleba a zajedol si. Vedel, že nie je čas na paniku, mali predsa záložný plán.

Úspešný modus operandi z predchádzajúcej krádeže netreba meniť
Ako dojedol, vybral sa do Blumentálskeho kostola, kde sa mal s Muckom stretnúť. Už deň predtým sa na raňajšej omši dohodli, že vykradnú aj tento kostol. Nemusel dlho čakať a už tu bol aj jeho spolupracovník. Použili úspešný modus operandi z predchádzajúcej krádeže. Len teraz sekal Sebastián a Matej odpratával. Po chvíli sa im podarilo odvaliť zopár kameňov z Blumentálskeho kostola. Vnútri sa s tým už veľmi nepárali, vzali, čo im prišlo pod ruku. Medziiným peniaze, perly, poháre a okradli aj sochu Panny Márie. Z miesta krádeže viedla ich cesta rovno do Devína, kde prekročili Dunaj a prešli do Hainburgu. Tu si dali dobrý obed a rozvážili, čo ďalej. Nakoniec rozhodli, že najlepšou alternatívou bude opatrná cesta do Bratislavy po okolitých dedinách. Tak sa aj stalo. V každej dedinke, v ktorej sa zastavili, prehajdákali časť lupu na jedlo a pijatiku. Záverečná etapa sa konala v Bratislave v hostinci na Kapustnom trhu. Tam si dali chutné ryby, ktoré spláchli dostatočným množstvom piva. Okolo druhej hodiny sa vybrali pozrieť do Muckovho domu, aby zistili, čo sa dialo počas ich neprítomnosti. Hneď ako vkročili do domu, vrhala sa po nich mestská stráž. Sebastián si okamžite sadol a počkal na svoj osud. Zato Matej sa vychytil do behu, ale jeho snaha dlho netrvala a obaja putovali do mestského väzenia.

Obžaloba žiadala za svätokrádež smrť obesením
16. 12. sa teda mohla rozbehnúť súdna mašinéria. Začala sa séria výsluchov. Prístup oboch zaistených bol odlišný. Matej zapieral a tvrdil, že krádeže vykonal akýsi obuvnícky tovariš, ktorého aj detailne opísal. Sebastián, naopak, celý svoj príbeh dopodrobna vyrozprával, takže pri vykonaní konfrontácie sa chabé Matejove pokusy zrútili a aj on sa priznal. Dôležitou súčasťou obžaloby bolo aj ocenenie lupu. To vykonal mestský zlatník Žigmund Mehner. Posledný kus zapadol do skladačky a všetko sa zdalo pripravené na súd.

Ten sa začal 31. 1. 1772, pričom žalobu už tradične za mesto predniesol Ján Wallovics. Uviedol: „Menovaní obžalovaní, majúc za sebou zločinný a krádežiam zasvätený život, v noci z 9. na 10. decembra spolu s komplicmi sa vlúpali do kaplnky grófa Aspremonta pri jeho dome na Schlosgrunde a odniesli odtiaľ cenné strieborné lampy a strieborný vankúš... násilne uniknúc strážam, pokračovali v páchaní zločinu. Na tretiu noc vnikli rozbitím múru do kostola na predmestí Blumentál, tam pošpiniac rukami oltár a sochu Panny Márie zobrali odtiaľ mince, strieborné lampy, poháre a iné veci a tým vykonali zločiny nielen proti Bohu a jeho stavbe, ale aj proti verejnej bezpečnosti ako zlodeji a svätokrádežníci. Keďže svätokrádežníci majú byť podľa zákonov odsúdení na smrť obesením, tak aj mesto žiada tento trest!“

Obhajoba spochybňovala svätosť predmetov a inteligenciu zlodejov
Obhajoby obžalovaných sa ujal zeman Ján Kubinszky, ako obhajca určený magistrátom. Upozornil, že kriminálna prax pozná tri druhy svätokrádeží: po prvé, svätého predmetu zo svätého miesta, po druhé, svätého predmetu z miesta normálneho a po tretie, normálneho predmetu zo svätého miesta. Tá posledná sa má posudzovať ako obyčajná krádež. A práve do poslednej triedy patrí aj čin obvinených, pret

Ján Kúkel  viac od autora »
Vaše reakcie [8]