Lucifer, Belial, Asmodeus, Belzebub – to všetko boli označenia pre padlého anjela, pána pekla a pokušiteľa ľudských duší. Aj sám diabol však urobil kariéru, od neveľmi významného správcu pekla v Starom zákone až po čelného predstaviteľa zla v jeho večnom súboji s dobrom. V 12. a 13. storočí spolu s boomom kacírskych hnutí a na nich nadväzujúcich inkvizičných procesov si získal diabol pevné miesto hlavného nepriateľa cirkvi a podporovateľa kacírskych hnutí. Na druhej strane takto ponímaný diabol predstavoval nielen protipól dobra, ale ponúkal aj alternatívny štýl života. Jeho vyznavači si sľubovali od diabolskej podpory pohyb namiesto stability feudálneho sveta, rýchly zisk namiesto pomalého budovania, zvýšenie spoločenského postavenia namiesto zotrvávania v pôvodnej spoločenskej pozícii. Našli sa ľudia, ktorí za tieto možnosti boli ochotní zaplatiť aj cenou v minulosti považovanou za najvyššiu – svojou dušou. Diablových učeníkov nachádzame aj v osemnástom storočí, ale ani vtedy, napriek tomu, že nahliadanie na nadprirodzeno prekonalo závažný vývoj, nemala spoločnosť s nimi veľa zľutovania. Na svojej koži to spoznal aj Ján Juraj Vorlicsek.
Aby diabol nemaril vyšetrovanie, vypočúvalo sa právom útrpným
17. augusta roku 1757 vtrhli do domu na predmestí Vydrica, neďaleko od Vydrickej brány ozbrojení strážnici mestského kapitanátu. Ich cieľom bola izba Jána Juraja Vorlicseka. Toho sa im aj podarilo zatknúť a s ním zabavili aj množstvo písomného dôkazového materiálu. Vorlicsek putoval do väzenia a zabavený materiál do rúk súdu. Neskôr tvoril základnú dôkazovú bázu v tomto prípade. Aby hlavnému podozrivému nebolo v kobkách mestského väzenia smutno, boli zatknutí a zavretí i jeho komplici Jozef Haczinger – nájomca viacerých hostincov v Blumentáli, Sebastián Witperger – pastier kráv, Jakub Witman, Ján Oth alias Schmidt a Juraj Grusz, výčapník piva. Hneď v ten istý deň sa začali výsluchy. Keďže šlo o vec mimoriadneho významu a bola tu obava, že by vyšetrovanie mohlo byť marené diabolskou silou, pristúpilo sa ku výsluchu za použitia práva útrpného. Kat svoju robotu evidentne ovládal dobre, lebo protokoly sa plnili ako na bežiacom páse a najavo vychádzala celá zločinecká činnosť obžalovaných a predovšetkým ich šéfa J. J. Vorlicseka.
Kto bol tento muž a čo spáchal
Ján Juraj Vorlicsek, v tom čase štyridsaťročný rodák z Tešína a vyučený baník, mal za sebou pestrú minulosť, ktorou sa vinie snaha za pomoci diabla rýchlo zbohatnúť. Už pred rokmi sa zamestnal u istého človeka, s ktorým sa snažil vyvolávať diabla. Neskôr sa presťahoval do Viedne, kde sa spolčil s istou ženou, s ktorou sa venoval opäť svojej obľúbenej činnosti. Asi pred šiestimi rokmi zmenil opäť miesto pobytu. Našiel si ubytovanie v Bratislave u brata svojej komplicky a zamestnal sa ako poľnohospodársky pracovník na rôznych majeroch. Jedno však Vorlicsekovi treba priznať. Bol vytrvalý. Postupne opäť dával dohromady partiu, s ktorou sa chcel pokúsiť o vyvolanie diabla. Dôležitým členom gangu bol Jozef Haczinger. Ten mal prenajaté viaceré hostince, tak v Zukermandli, ako aj v Blumentáli. Tie sa naozaj hodili ako základne a miesta vykonávania rituálov. Ďalším dôležitým členom bol Juraj Grusz. Pri obradoch sa veľa hovorilo a prednášalo a teda často vyschlo v krku. Vtedy sa iste hodil skúsený výčapník, ktorý podal správne načapované pivko.
Ako konkrétne prebiehal proces vyvolávania
Proces vyvolávania sa odohrával predovšetkým v hostincoch, ale neraz i na pálfiovských vinohradoch. Hlavné slovo mal samozrejme Vorlicsek. Keď si pripravil všetky potrebné inštrumenty, pričom nesmela chýbať krv panny, zvolil jednu z mnohých vyvolávacích formúl zo svojho bohatého portfólia. Jednou z najčastejších bola táto: „V diablovom mene robím tento kruh, aby o mne Boh, Svätá trojica, Matka Božia a všetci anjeli a svätí nič nevedeli. Prisahám a zapieram všetko lístie a trávu, Slnko a Mesiac, nebo a zem, ako aj všetky vtáčiky vo vzduchu, všetky hviezdy, čo na nebi svietia a všetko čo žije a vznáša sa. Vyvolávam ťa, Diabol, poď, čakám ťa, poď a vypočuj ma. Zapisujem sa ti telom i dušou. Popieram a prisahám, velebné dobro, Kristovo utrpenie, kríž a jeho svätú krv prisahám a popieram vieru, Otčenáš a Ave Mária, príď Diabol, ak si tu a oslov ma a odpovedz mi vo všetkých diabolských menách!“ Ako som už spomenul, nezostávali iba doma, ale poriadali aj výlety. Jednou z obľúbených destinácií boli krížne cesty, napríklad smerom na Pezinok. Vorlicsek a spol. dúfali, že tam, na tomto magickom mieste, stretnú svojho vytúženého majstra. Aj na túto príležitosť mal šéf pripravenú vyvolávaciu formulku:
„V diablovom mene udiera hodina, v mene diablovom tu stojím, v mene diablovom robím tu kruh, aby ma nevidel Boh a Matka Božia a všetci anjeli. V mene diablovom sa odriekam svätého krstu a velebnej sviatosti. Zriekam sa všetkých svojich priateľov, ich otcov a matiek, synov a sestier, žien a detí a celého sveta. Odriekam sa svojho mena a svoju dušu upisujem do pekla. Diabol, ty si môj druh.“ Ďalej bolo treba ísť tri kroky pospiatky tak, aby mal východ po pravej ruke a zvučným hlasom predniesť: „Vstupujem do troch diabolských mien, do kruhu v mene Diabla. Volám ťa ja, Ján Juraj Vorlicsek celou mocou diabla a v mene Lucifera, že sa mi ty, Belial musíš zjaviť. Príď, príď, príď verný Belial, tu stojím J. J. Vorlicsek a som ochotný zapísať svoju dušu peklu podľa jeho chute.“
Súčasťou obradu bola aj dobrovoľná exkomunikácia. Netreba pripomínať, že pri týchto činnostiach netrpeli ani hladom ani smädom, ba naopak, dopriali si jedla, piva i vína. Popri svojej hlavnej činnosti si našli čas aj na, takpovediac, neškodné zábavky. S obľubou sa pokúšali uzamknúť dobytku papuľu. Tu bolo treba ukradnúť kľúč z kostola, priložiť ho k papuli zvieraťa, trikrát obrátiť a povedať.: „Uzatváram ťa v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.“ Nech sa však Vorlicsek snažil čo mu sily stačili, stretnúť sa so svojím majstrom sa mu nedarilo. Už si pomaly začal snáď aj zúfať, keď sa znenazdajky objavila nádej.
Obchod, do ktorého by nešiel žiadny slušný diabol
Do mesta dorazil neznámy starší muž, ktorý sa nechal oslovovať Benedikt. Ubytoval sa v hostinci u Haczingera a zveril sa mu, že dokáže vyrobiť zlato a keďže je už starý, chce toto tajomstvo odovzdať niekomu mladšiemu. Haczinger nemusel ani dlho premýšľať a nechal zavolať Vorlicseka. Ten po rozhovore s neznámym očividne pookrial. Žeby sa konečne blížil vytúžený cieľ? Na ďalšiu noc si prenajali hostinec pri Pálfiho vinohradoch a pripravovali sa na stretnutie, ktoré vraj malo zmeniť ich život. Prvé dve noci sa diabol nedostavil, takže si pomysleli, že možno miesto nie je vhodné. Preniesli teda svoju základňu do Hatzingerovho hostinca v Blumentáli. Keď nastala noc, Benedikt nalial do ozdobného pohára krv panny, Vorlicsek vytvoril okolo čarodejnícky kruh, aby na nich nemal vplyv ani Boh ani jeho svätí a prišla vrcholná scéna. Bodol sa do prostredníka na pravej ruke a vlastnou rukou sa upísal diablovi. Nasledoval diabolský tanec, ale diabol sa opäť nedostavil.
To už Vorlicseka dožralo, označil Benedikta za klamára, dal mu pár faciek a vyhnal ho. Vtedy ukázal Haczingerovi úpis na ktorom stálo: „Duch, uzavieram s tebou pakt v tejto noci a hodine, teda, že ja Ján Juraj Vorlicsek ti upisujem svoju dušu na 25 rokov za takých podmienok, že mi prinesieš je stotisíc zlatých kremnických dukátov, a že si s týmto zlatom môžem robiť čo chcem, a to tak že hodina sa ráta na 60 minút, rok na 52 týždňov a 365 dní, tak ako sa to ráta u kresťanov. Za tie roky ma ochrániš od nešťastia na suchu i vode, udržíš ma pri rozume, ochrániš ma pred reťazami a putami. A ak ťa o to požiadam, tak za mnou prídeš v každú hodinu a každý čas. Túto sumu ale musíš priniesť v termínoch. Prvých 12 000 dukátov 8. 7. 1757 a ostatné časti, keď ti poviem.
Ján Kúkel viac od autora »
Vaše reakcie [30]
Neopatrný bohorúhač a dilema odpadlíčky od katolíckej viery
Vražda v Blumentáli pri jazere korytnačiek
Podlá vražda hájnikovej ženy nešťastnou náhodou
Cudzoložstvo v Bratislave
Karty, pivo a vražda. Fyzikus, aktuár a fiškál.