Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ján Kúkel | 28.6.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Vražda v Blumentáli pri jazere korytnačiek

Blank

Byť ženou nebolo v minulosti med lízať. Niežeby to bolo dnes ľahké, ale aspoň občas sa nájde nejaká tá medová kvapka na zliznutie. Väčšinu svojho života bola žena v opatere, ale aj v moci nejakého chlapa. Najskôr to bol otec alebo tútor, po ktorom žezlo prevzal zákonitý manžel. Dialo sa tak väčšinou na základe manželskej zmluvy uzavretej medzi zástupcom ženy a nastávajúcim manželom. Jej klauzuly boli až do jozefínskych reforiem záväzné, ba dokonca bolo možné ich plnenie vynucovať aj na súde. Aj keď už od šestnásteho storočia mohla manželka hospodáriť na svojom majetku, získanom predovšetkým dedením, sila tradície a verejnej mienky spôsobovala, že správcom majetku, aj z titulu postavenia hlavy rodiny, bol muž. Jediná chvíľa, keď žena mohla ľubovoľne hospodáriť so svojím majetkom, bol čas bezprostredne nasledujúci po jej ovdovení. Avšak aj tento stav mal ďaleko od ideálu, takže mnohé ženy podľahli volaniu manželstva a opäť doň vstúpili. Väčšina aj opakovane. Nezriedka sa stáva, že je žena v dokumentoch označovaná nielen rodným priezviskom, ale aj dvoma-troma získanými vydajom. Od ženy sa očakávala poslušnosť voči svojmu manželovi, starostlivosť o rodinný krb a kŕdeľ detí, ktoré s radosťou porodila, a dodržiavanie prísnych mravov. Ale aj po tom všetkom sa jej mohlo stať, že ju jej zákonitý zmárnil.

Predmestie Blumentál a jeho osadenstvo
Nešťastný príbeh nádenníka Mateja Hartingera a jeho ženy sa odohral na predmestí zvanom Blumentál. V roku 1770 sa tam nenachádzala nielen novostavba budovy Dellu, ale ani farský kostol, postavený až o 12 rokov neskôr. Vtedajší Blumentál zaberal nielen oblasti v okolí Vazovovej či Radlinského ulice, ale aj územie Mlynských nív. V prameňoch je nazývaný vonkajším predmestím alebo osadou. Ako zaujímavosť možno spomenúť existenciu jazera na chov korytnačiek v jeho chotári. Zástavba tohto rozsiahleho územia nebola veľmi hustá a prevládali v nej skôr nižšie sedliacke domčeky. V jednom z nich žil aj 36-ročný Matej Hartinger s manželkou Barborou.

Kto sa kurví, ten pôjde do diery
Matej nepatril medzi elitu vtedajšej Bratislavy. Živil sa príležitostnou prácou, pri ktorej nebolo potrebné ovládať remeslo, čomu, samozrejme, zodpovedali aj nižšie príjmy. Vzťahy medzi manželmi boli už dlhšie napäté. Barbora sa často zdržiavala mimo domova a aj keď doma bola, venovala sa výlučne starostlivosti o záhradu a s manželom komunikovala iba vo forme hádok. Ideálna živná pôda pre zločin. A ten na seba nenechal dlho čakať. Keď sa 6. augusta roku 1770 vrátil Matej z pobožnosti domov, našiel dom prázdny. Ani ho to veľmi neprekvapilo, vedel, že manželka si včera vyšla von s neznámym chlapom, čo bola v poslednom čase jej obvyklá kratochvíľa. V Blumentáli bolo verejným tajomstvom, že mala prenajaté lôžko v jednom z mlynov, kde občas prespávala. Už bolo k večeru, tak založil oheň, aby si uvaril jedlo.
V tom čase sa vrátila z mesta aj jeho polovička spolu so susedou, budúcou korunnou svedkyňou. V pokoji si sadli do záhrady a preberali všetky dôležité ženské veci, ktoré treba dopodrobna rozobrať. Ich príchod manželovi neunikol a keď dovaril večeru, ponúkol ich, aby si naložili. Na to mu jeho žena odpovedala, že už v meste jedla a že nemá chuť. V Matejovi vybuchol dlho potláčaný hnev. Najprv vynadal susedke, že navádza jeho ženu na nekalosti a potom to vytmavil i svojej voľnomyšlienkárskej polovičke. Vmietol jej do tváre, že je kurva a správa sa ako kanál. Ale aj Barbora mala podrezaný jazyk a odvrkla: „Ty oplan, ty si ma označil za kurvu? Veď sám si otravný majster kuriev. A kto sa kurví, ten pôjde to diery, ty satan!“ Nasledujúce udalosti sa už zbehli prekvapujúco rýchlo.
Muž plný zúrivosti vybehol z kuchyne, pričom sa mu do cesty priplietla drevená palica, ktorú schmatol, a keďže žena nedokázala dostatočne rýchlo vybehnúť na ulicu, tak ju trafil tak, ako bola otočená, do ľavého boku. Až vtedy sa Barbore podarilo za hlasitého nadávania a hromženia vybehnúť na ulicu. Netrvalo však dlho a opäť sa vrátila. Bolestivo sa držala za ľavý bok, urobila zopár krokov a zrútila sa na posteľ. Keď preľaknutý Matej zistil, že je v bezvedomí, snažil sa ju oživiť studenou vodou, avšak bez úspechu, zranená žena sa už neprebrala. Keď sa dostavil do domu štvrtník*, už našiel iba mŕtve telo, takže mu nezostávalo nič iné, len páchateľa zatknúť, oznámiť vec nadriadeným a zavolať lekárov.

Za vraždu palicou smrť mečom plus amputácia rúk
Tí prišli v reprezentatívnom zložení. Prehliadky sa totiž zúčastnil aj sám mestský fyzikus MUDr. Clement. Pri vonkajšej prehliadke našli na ľavom boku iba zopár tmavých siniek. Naopak, keď za pomoci chirurgov otvorili brušnú dutinu, zistili, že je plná čiernej zaschnutej krvi. Kým žalúdok, črevá a pečeň boli v poriadku, slezina mala namiesto červenej farby čiernu a bola mimoriadne zväčšená, pričom tepna z nej vychádzajúca bola úplne dokaličená, bez krvi, a to dokonca tak, že ani v hrudnom koši nenašli žiadnu stopu po krvi. Na základe prehliadky teda oznámili, že príčinou smrti bol úder palicou, ktorým bola poranená slezina a tepna tak, že dotyčná vykrvácala. Dôležité bolo konštatovanie, že smrť nastala náhodou, keďže podobné údery sa v drvivej väčšine smrťou nekončievajú.
Ďalším krokom boli výsluchy obžalovaného Mateja Hartingera a susedky Barbory Manichovej. Práve ona sa ukázala ako kľúčový svedok. Ako správna suseda vedela nielen všetko o priebehu smrteľnej udalosti, ale poznala aj podrobnosti z manželského života obžalovaného – možno lepšie ako on sám. Jej výpoveď bola teda hotovým požehnaním pre zamestnancov súdu, takže tí v priebehu mesiaca a pol od spáchaného činu začali proces. Ten sa ako obvykle začal prednesením žaloby z úst zástupcu mesta, ktorý navrhol, pretože „obžalovaný, zabudnúc na božie i ľudské zákony i na vernosť a manželskú lásku, ktorú svojej manželke pod prísahou sľúbil a tento jeho hrozný skutok vedie k najhoršiemu ohrozeniu verejnej bezpečnosti a je zlým príkladom pre zosobášené osoby“, aby bol obžalovaný sťatý mečom, pričom mu majú byť predtým amputované obe ruky.

Manželia majú manželky ohľadne nesprávnych mravov vychovávať
Obhajobu zobral do svojich schopných rúk advokát ex offo Tomáš Andics. Ten najprv poďakoval súdu, že sa bude s pozornosťou a záujmom venovať tomuto prípadu, keďže nejde ani o pôdu, ani o peniaze, ale o „ľudskú bytosť, stvorenú na obraz Boží“. Ďalej upozornil, že jeho klient čin nespáchal tajne a po jeho vykonaní sa snažil svoju manželku oživiť a tiež sa k činu dobrovoľne priznal. Potom vytiahol silný argument, ktorý sa, neviem z akých dôvodov, akoby vytratil z modernej súdnej argumentácie: „Na základe verejnej vedomosti a výsluchov je zrejmé, že zabitá manželka bola často počas noci vonku a viedla podozrivé reči s cudzími ľuďmi, takže si vlastne takýto úder zaslúžila, keďže je prirodzené, že manželia majú svoje manželky ohľadne nesprávnych mravov vychovávať i za použitia bitky.“

Jeho brilantná reč, pričom nemyslím len spomenutý úryvok, bola v príkrom protiklade voči neschopnosti jeho protivníka, zástupcu mesta Jána Walovicsa. Že by si už vtedy mesto nemohlo dovoliť najvyššiu kvalitu? V každom prípade, obhajoba zabrala a 14. 2. 1771 sa súd uzniesol na takomto rozsudku: „Na základe svedectiev sme sa dozvedeli, že okamžite po nešťastnom údere svojej manželky a po tom, ako upadla do bezvedomia, sa ju snažil prebrať a oživiť. A z hlásenia pánov lekárov sme sa dozvedeli, že jeho úder bol skôr náhodne smrteľný ako priamou príčinou smrti, preto ho uznávame za oslobodeného od obvyklého trestu. Ale ako

Ján Kúkel  viac od autora »
Vaše reakcie [14]

?