Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ján Kúkel | 17.10.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Šaty robia zločinca

Blank

Keď sa náš predok, člen tlupy lovcov a zberačov, po prvýkrát zaodel do kože leoparda, ktorého ulovil vlastnými rukami či za pomoci zbraní, stalo sa hneď niekoľko dôležitých vecí. Jednak si mohol za chladných nocí chrániť chúlostivé partie pred chladom a tiež si pri predieraní sa tŕním tie isté partie chránil pred veľmi nepríjemným zranením. Aj keď sú to iste mimoriadne dôležité udalosti, zatieňuje ich jedna oveľa dôležitejšia. Týmto, zatiaľ jediným kusom odevu poslal do sveta dôležitú informáciu o svojich schopnostiach a zároveň o svojom postavení v rámci tlupy. Celkom inú informáciu podal o sebe iný lovec, ktorý sa napríklad odel do kože zdochnutého kojota. Od tohto okamihu sa šaty stali dôležitým reprezentantom postavenia ich nositeľa navonok a takým zostali až do súčasnosti.

Šaty sa odkazovali v testamente a často sa aj kradli
Už podľa šiat bolo možné odlíšiť šľachtica od mešťana a toho zase od poddaného. Šaty boli v minulosti také vzácne, že sa odkazovali v testamentoch aj niekoľko generácií, čo by pri dnešnej kvalite bol určite problém. A keďže boli vzácne, ani neprekvapí, že sa stali aj predmetom záujmu zlodejov a iných zlovoľných živlov. V Bratislave boli počas stredoveku šaty po peniazoch druhou najčastejšou komoditou, ktorá bola predmetom krádeží. Nevhodne použité šaty mohli na nóbl bále spôsobiť znemožnenie ich majiteľa a aj osobnú tragédiu. Celkom inú tragédiu spôsobili šaty hlavným hrdinom nasledujúceho príbehu.

Niekedy popoludní dňa 30. 1. 1769 vyrazili dvaja starí kamaráti, Matej Hilfinger a Jozef Kohlbach, zo služby v jazdeckých regimentoch z Viedne, kde bývali, na koláč k Hilfingerovej sestre Anne Márie, žijúcej v neďalekej dedine. Po ceste spomínali na slávnu minulosť, keď sa preháňali na koňoch po bojiskách Európy, ale aj na neslávnu súčasnosť, keď nemajú nielen na jedlo, ale ani na nájomné. V družnom rozhovore im cesta rýchlo ubiehala a už sa aj zotmelo. Na ceste bolo pusto, ale ich skúsené uši začuli zvuk koňmi ťahaného povozu. Ustúpili mimo cesty, aby mu uvoľnili cestu, a keď okolo nich povoz prechádzal, všimli si nielen to, že kone nie sú veľmi dobrej kvality, ale aj to, že na voze leží veľká debna, ktorá priam láka na preskúmanie. Matej, zrejme vidiac príležitosť, ako sa dostať z biedy, obišiel opatrne voz a odzadu odvážne, jediným pohybom debnu strhol na zem a zvolal na svojho neveriacky pozerajúceho sa kumpána, aby mu ju pomohol odniesť do poľa, kde bolo lepšie miesto na preskúmanie jej obsahu. Keď sa Jozef prebral zo šoku, tak vykonali to, čo Matej navrhol. Zámok síce nešiel otvoriť nožíkom, ale obaja kamaráti boli hlavy otvorené, tak za použitia kameňa prekonali aj túto prekážku. Po otvorení sa im naskytol zaujímavý pohľad na šatstvo patriace zjavne niekomu urodzenému. Jozef začal lamentovať nad nešťastím, ktoré ich postihlo a opakoval, že tieto šaty ich môžu stáť aj život. Matej ho upokojil, že keď budú opatrní, tak sa im nič nestane. Šaty najprv doviezli do svojho bytu vo Viedni, kde ich privítala Matejova manželka Terézia. Usporiadali poradu, na ktorej sa rozhodli, že niekoľko šiat predajú v miestnej záložni, aby mali na zaplatenie nájomného, a zvyšok sa pokúsia predať v neďalekej Bratislave, ktorá predsa nebola taká exponovaná.

Hostinec pri Lietajúcom moste a spravodlivý Žid z Jura pri Bratislave
Ako rozhodli, tak aj spravili. Z peňazí utŕžených v záložni vyplatili nájomné a po uplynutí niekoľkých dní, dúfajúc, že sa situácia už upokojila, sa Matej s Jozefom vybrali do Bratislavy. Tam sa objavili 12. 2. 1769 a spočiatku išlo všetko podľa plánu. Na prievoze cez Dunaj ich nekontrolovali, aj keď mali so sebou veľký vak. Ubytovali sa v Hostinci pri Lietajúcom moste* a popýtali sa na niekoho, kto by mal záujem zakúpiť zopár kusov šatstva. Dozvedeli sa o Samuelovi Israelovi, Židovi z Jura pri Bratislave. Toho nakoniec aj na druhý deň oslovili, ale dali si rafinovanú podmienku, že mu veci ukážu na nejakom tichšom mieste, kde nebude toľko zvedavých očí a uší. Obchodník ich teda nasledoval cez celý Zuckermandel až na židovský cintorín. Tam mu však už došla trpezlivosť a žiadal, aby mu obsah ukázali. Po otvorení vaku skúsený priekupník spozornel a okamžite spoznal, že sú to veci kradnuté. Jeho podozrenie sa potvrdilo, keď sa dozvedel nízku cenu, 40 zlatých, za ktorú mu obaja cudzinci boli ochotní kontraband predať.
Keďže bol nepochybne poctivým človekom a milovníkom spravodlivosti, v hlave sa mu okamžite začal rodiť plán. Navrhol im, že im zoženie za províziu kupca, ak s ním pôdu do mesta a počkajú na neho v istom hostinci. Tak sa aj stalo. Ale milý obchodník nešiel za žiadnym kupcom, ale rovno za richtárom, ktorého upozornil na obe podozrivé indivíduá.
Matej s Jozefom popíjajúc vínko v hostinci začali mať podozrenie, takže keď sa tam objavila stráž vyslaná richtárom, našla už iba ich prázdne miesta. Tým by sa mohol prípad skončiť, nebyť náhody, ktorá Mateja Hilfingera a Samuela Israela zviedla opäť dohromady. O pár dní šiel spomínaný Samuel po Suchom Mýte, keď ho oslovil Matej, či má ešte záujem o tie veci, čo mu ukazoval. Dohodli sa, že sa stretnú na tajnom mieste v jednej tichej uličke a tam sa obchod uskutoční. Čo však nasledovalo, to Matej úspešným obchodom určite nenazval. Samuel na neho upozornil mestskú stráž a tá ho, aj napriek jeho statočnému odporu, chytila a zavrela do áreštu. Za ním tam putoval aj jeho kumpán Jozef Kohlbach.

Ukradnuté šatstvo grófa z Clari v hodnote dvoch domov
Až tam sa dozvedeli, že ukradli šatstvo grófa z Clari a že to s nimi nevyzerá dobre. Pôvodný majiteľ žiadal šaty späť a ohodnotil ich na 2 000 zlatých. Pre porovnanie, za 1 000 zlatých sa dal v Bratislave zakúpiť meštiansky dom, ako som to už spomínal v prípade upísania duše diablovi. Rozbehla sa séria výsluchov, ktorých cieľom bolo nielen objasniť, ako sa čin stal, ale aj to, kam sa všetky šaty podeli. Kým Jozef Kohlbach okamžite všetko priznal a zodpovednosť hodil na spolupáchateľa, Matej bol tvrdší oriešok. Najprv tvrdil, že šaty získal zadarmo od štyroch vandrákov, ktorých stretli na ceste. Stačilo však pár vyhrážok použitia práva útrpného a začal spievať aj on. Podrobný opis ukradnutých vecí poskytla úradom Matejova manželka Terézia. Tej ako žene nemohla uniknúť žiadna podrobnosť týkajúca sa odcudzeného šatstva, medzi ktorým sa nachádzal napríklad čierny plášť, čierne zamatové nohavice, 5 párov bielych hodvábnych ponožiek, desať strieborných a desať zlatých masívnych gombíkov, sponky na vlasy či 5 bielych vreckoviek.

Obžaloba žiadala zohavené mŕtvoly vpletené do kolesa
Po ukončení prípravných prác a získaní všetkých potrebných údajov sa mohol 22. 2. 1769 začať proces. Na ňom zástupca mesta žiadal pre obžalovaných: „Keďže sú hrozbou pre verejnú bezpečnosť, aby boli sťatí a ich mŕtvoly vpletené do kolesa a na ňom zohavené.“ Zástupca obžalovaných, naopak, pripomenul, že s ohľadom na Božiu starostlivosť o zrodenie človeka je mestom navrhnutý trest neadekvátny, pretože: „Je veľmi pochybné, či sa krádež dá vyvážiť smrťou, keďže žiadne majetky a materiálne statky sa životu nevyrovnajú. Za krádež sa teda nemá platiť smrťou, ale zaplatením pokuty alebo službou. A keďže okolnosti tejto krádeže neobsahujú násilie, tak trest smrti nie je vhodný a keďže je to ich prvá krádež, sudca je povinný prikloniť sa k milosrdnejšiemu rozsudku.“ Zástupca obžalovaných ďalej pripomenul doterajší vzorný život obžalovaných, ich vojenskú službu a zastávané verejné úrady.

Súd 5. 6. 1769 po vypočutí oboch stránok a dôkladnom rozvážení situá

Ján Kúkel  viac od autora »
Vaše reakcie [9]

?