Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ján Kúkel | 22.11.2007 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Čachre s pozemkami? Nič nové pod bratislavským slnkom!

Blank

Mešťania mesta Bratislavy mali okrem iných dve vlastnosti, ktorým vďačíme za to, že v Archíve hlavného mesta SR Bratislavy zostalo množstvo zaujímavých dokumentov. Týmito vlastnosťami bola túžba po majetku a precíznosť. Tá prvá viedla k celému zástupu sporov o majetky a tá druhá k tomu, že máme tieto spory dôkladne zdokumentované. Bratislava až do konca feudalizmu žila akoby obklopená nepriateľmi. Všade naokolo mali svoje pozemky a panstvá predstavitelia vysokej či nižšej šľachty. Za všetkých možno spomenúť pánov zo Salmu, grófov zo Svätého Jura a Pezinka, či Pálfiovcov. Bratislava s nimi žila v ambivalentnom vzťahu. Na jednej strane dokázali účinne spolupracovať pri obrane svojich spoločných záujmov, ale na druhej strane dokázali viesť nezmieriteľné boje či už v lese, na poli alebo na poli súdnych procesov. Jedným z takýchto procesov bol aj spor s Pajštúnsko-Stupavským panstvom.

Spor o kus lesa medzi Lamačom a Záhorskou Bystricou
Celý spor sa odohrával predovšetkým v rokoch 1574 až 1600, hoci určité náznaky sporu máme zachytené už predtým. V tom období boli vlastníkmi spomínaného panstva Július zo Salmu (1574 – 1593) a Mikuláš Pálfi, (1593 – 1600), aj keď istý čas v zastúpení Štefana Ilešháziho.
V spore šlo o pomerne veľký kus lesa nachádzajúci sa medzi chotármi Lamača, ktorý bol poddanskou obcou Bratislavy, a Záhorskej Bystrice, obce patriacej panstvu Pajštún-Stupava. Drevo bolo lukratívnou komoditou, ktorá prinášala mnohé zisky. Preto nečudo, že obe strany zápalisto bojovali o presadenie svojich nárokov. Dôvod, prečo k sporu mohlo dôjsť, je jednoznačný. Chotárne hranice jednotlivých obcí sa označovali métami. Méty mohli byť buď stromy, alebo rôzne prírodné či umelo vyvýšené kopy hliny či kamenia. Tie často podľahli vplyvu času alebo úmyselnému poškodeniu. Ďalšími využívanými hranicami boli potoky, ktoré tiež s obľubou menili smery svojich korýt, takže nezaručovali veľkú stabilitu hraníc. Neraz sa teda stalo, že hranica bola neistá a každá strana si ju pamätala inak. Pravdaže, v prospech seba. A tak nebolo ďaleko k rôznym potýčkam a súdnym sporom. Takto to bolo aj v našom prípade.

Mimosúdne riešenie rozhodne nebola priateľská dohoda
Presný rok začiatku sporu sa už nedá určiť, ale možno povedať, že okolo roku 1574 sa začali množiť rôzne potýčky a násilnosti medzi poddanými oboch obcí. Aké boli spôsoby používané v tomto spore? Dali by sa rozdeliť na mimosúdne a súdne. Pod mimosúdnymi si však nemožno predstavovať nejakú priateľskú dohodu či kompromis, ale naopak: používanie násilných presvedčovacích metód, ktoré v (nielen) tom období patrili medzi najpresvedčivejšie. Napríklad roku 1579 zhabali poddaní panstva na príkaz správcu štyri voly a voz poddanému z Lamača Martinovi Horváthovi za to, že s nim šiel do sporného lesa. Jemu samému sa podarilo ujsť do Lamača, kde zbuntošil množstvo susedov a tí s ním bežali na inkriminované miesto. Tam už síce nenašli voz ani voly, ale zato ovce patriace panstvu. Takže nelenili a milé ovce zahnali do Lamača, aby mali za čo vymeniť zhabaný voz. Nejeden raz sa tiež stalo, že si obe stránky sporu navzájom vyrúbavali stromy či kradli sekery.

Len Cisár Rudolf II. mal o vyriešenie seriózny záujem
Súdnymi metódami možno nazvať jednania pred komisiami menovanými cisárom Rudolfom II: Rudolfovi záležalo na mierovom vyriešení sporov, lebo Bratislava bola jeho majetkom, a tak Július zo Salmu, ako aj Mikuláš Pálfi boli jeho prívržencami. Ten druhý bol dokonca významným protitureckým bojovníkom. Ako sa však zdá z odstupu štyroch storočí, cisár bol zároveň aj jediný, kto mal o vyriešenie seriózny záujem. Obe strany totiž dlho ignorovali závery jednotlivých komisií, a to aj napriek tomu, že mali možnosť vyslať do nich svojich zástupcov. Zároveň sa aj mimoriadne líšil spôsob jednania oboch strán na komisiách.

Prepracovaný bratislavský systém získavania svedectiev
Bratislava sa snažila komisárov zahrnúť celou haldou výpovedí a svedectiev svedkov, medzi ktorými boli občas aj poddaní protistrany. Zachované inštrukcie pre tých, ktorí získavali svedectvá pre mesto, jasne ukazujú, že Bratislava mala naozaj prepracovaný systém. V inštrukciách sa okrem iného hovorí:
- dať pozor, aby boli mestá a mestečká navštívené podľa poriadku;
- pozdraviť zdvorilo panstvo, úradníkov alebo richtárov, aby povolili predvolať svojich poddaných;
- predvolať svedkov do Bratislavy alebo Lamača a pripomenúť im, že tí, ktorí bývajú blízko, majú ísť jedným vozom, aby nespôsobili Bratislavčanom veľké výdavky;
- tí, čo sa nemôžu dostaviť, či už pre slabosť alebo bolesť, alebo niečo iné dôležité, majú byť vypočutí v týchto veciach na mieste.“

Bratislavčania však vedeli aj to, ako sa postarať o svojich svedkov. O tom informuje Štefan Ilešházi: „V roku 1582 zvolali svojich dedinčanov, Chorvátov, hajdúchov a pastierov. Dobre sa o nich postarali a opili ich a potom im prečítali zoznam mét, pričom ich nezaviedli na miesta, ale ich aj bez toho zobrali za svedkov. Priviedli akýchsi obyvateľov Stupavy a nechali ich prisahať, že určité miesta nikdy nepatrili panstvu.“
Bratislave to veru bolo treba, lebo sa súdila so všetkými svojimi susedmi.

Protivníci sa spoliehali skôr na hrubú silu
Predstavitelia panstva sa, naopak, spoliehali na silu svojho spoločenského postavenia a schopnosť zastrašiť protivníka pri jednaní. Nejeden výpalník by sa mohol priučiť. Ako príklad môžeme uviesť jednanie komisie zo dňa 31. 5. 1598. Vtedy sa zhromaždila komisia v Stupave. Keďže podľa mandátu nemala byť prekážkou preverenia mét neprítomnosť jednej strán, predseda komisie rozhodol o perlustrácii mét. Pri príchode na sporné miesta provízor (správca) panstva, Juraj Wörösvári, s vytaseným mečom a množstvom ozbrojencov odmietol vpustiť zástupcov mesta a svedkov na sporné miesta, kým bude Mikuláš Pálfi neprítomný (ten akurát kdesi bojoval) a tým znemožnil pokračovanie komisie, keďže komisári netušili, kde sa sporné územia nachádzajú. Svoj postoj ku komisii vyjadril Štefan Ilešházi takto: „Keďže mnohí komisári majú svoje dedičné domy v Bratislave, stoja na ich (Bratislavčanov, p. a.) strane. Tiež prosím, aby vaše veličenstvo napomenulo riaditeľa Uhorskej komory, aby bránil majetky vášho veličenstva a nedopustil, aby boli poškodené pochybnými svedectvami.“ Takže je jasné, že sa nepretrhol, aby napomáhal jednaniu komisie.

Kompromisné riešenie v prospech najlepšieho cisárskeho generála
Pri rozdielnom prístupe oboch strán nepôsobí prekvapivo ani skutočnosť, že aj napriek vymenovaniu siedmich komisií (1574, 1575, 1584, 1589, 1593, 1597, 1598) trvalo až do roku 1600, kým sa podarilo spor vyriešiť. K tomu, že sa tak stalo, prispela predovšetkým osobná angažovanosť Mikuláša Pálfiho, ktorý navrhol kompromis, tlak Rudolfa II., ktorý potreboval svojho najlepšieho generála na bojisku a nie v spore s hlavným mestom Uhorského kráľovstva, a v neposlednom rade neúnosné náklady oboch strán, spojené s financovaním tohto procesu. Na jednaní komisie 1. 9. 1600 pod vedením prefekta Uhorskej komory, Štefana Szuhaja, bolo dohodnuté a schválené kompromisné riešenie, ktoré sporné územie rozdelilo na približne tri tretiny, pričom panstvu pripadli dve tretiny a mestu jedna. To jasne vypovedá o tom, kto mal lepšie postavenie na dvore. Aby už neprišlo k podobným sporom, komisia vytýčila nové hranice tak, že vznikli tri hraničné čiary. Jedna zo strany panstva, druhá zo strany mesta a tretia, neutrálna, medzi nimi. Až toto rozhodnutie komisie, potvrdené Rudolfom II., prinieslo konečne pokoj medzi znesvárené strany.

Spory o pozemky nebránili susedskej spolupráci
Aby však nevz

Ján Kúkel  viac od autora »
Vaše reakcie [10]

?