Dýchate v rytme?

Keď Terezka povedala, že totalita v Československu sa skončila v novembri ‘89, pani učiteľka spokojne prikývla a z dejepisu jej uzatvorila jednotku. Za vysvedčenie so samými výbornými dostala od rodičov bicykel. Prvý „veľký“. Ako dieťa mala bicykel s pomocným kolieskami a dlhou rúčkou, ktorej koniec držal otec, v role anjela strážneho. Na druhom už mohla jazdiť sama, ale iba na dvore pred ich panelákom, aby sa nestratila rodičom z dohľadu. Až s týmto, tretím bicyklom, asi preto, že už mala štrnásť, dostala niečo navyše. Slobodu. 

Jej trasa sa vzápätí veľmi rozšírila a s ňou aj jej obzory. Raz nasledovala romantické koľaje električiek až na konečnú, kde si vypočula, že vodiča už po tej „skurvenej trase“ jazdiť nebaví, ale nemá inú možnosť. Tiež si všimla, že prúdy rútiacich sa áut nechávajú za sebou na ceste mŕtve holuby a mačky. 

Bicykel začala používať na jazdu do školy, kam ju predtým vozieval otec. Uháňala po chodníku a tešila sa, že predbieha kolóny áut uviaznutých v rannej zápche. Občas zastala a všímala si šoférov, ako vyvracajú bezradný zrak k vycerenej príšerke, hompáľajúcej sa na spätnom zrkadle. Uvidela takto aj svojho otca, ale skôr, než by si ju stihol všimnúť, decentne sa vzdialila.   

Raz z cesty zdvihla útlu knižku, ktorá vypadla zo smetiarskeho auta. Bola to štúdia o totalitných režimoch. Rozumela každému tretiemu slovu, ale aj tak pochopila, že na veľkú katastrofu jeden tyran nestačí. Rovnako je potrebných mnoho občanov, ktorí neunesú svoje životy a radšej klesnú do rúk Vodcu. Hitler uvádzal svojím sugestívnym prejavom vyprahnuté davy do stavu hypnózy a mávnutím prsta ich mohol mať, kde chcel. Keď sa jej otec vracal deň čo deň z práce večer domov, zjedol večeru, vybral z chladničky pivo a sadol si s ním pred telku, kde strávil celý večer, mala pocit, že aj on je zhypnotizovaný. Ale mamina nad ním nemala až takú veľkú moc a nikoho iného v byte nevidela.  

V osemnástich sa vzbúrila proti spoločnej dovolenke v Chorvátsku a vyhlásila, že pôjde na bicyklový výlet po Európe. Rodičia sa jej vysmiali, že na to nemá kondičku, ale ona buchla dverami a šla. Ledva točila už pri Brne a s vyplazeným jazykom prišla do Prahy. Zásobami, ktoré jej mali vydržať po Amsterdam, kŕmila labute vo Vltave. Na viac ozaj nemala. Ale no a čo. Prišla na to sama. 

Vyžívala sa v nezávislosti až do chvíle, keď sa jej zlomila vidlica. Bicykel musel ísť do opravy a ona bola na tri dni obyčajnou turistkou. Raz večer, sediac v podniku na barovej stoličke, pri nudnom rozhovore s miestnym džentlmenom, zaregistrovala, že točí nohami naprázdno. Abstinenčné príznaky boli také silné, že si musela pichnúť chabú náhradu – hodinu spinningu, ktorý okázalo propagovala stena jedného megafitnescentra.  

Vošla do malej miestnosti natretej na sýtožlto. V úzkych radoch za sebou stálo asi pätnásť kovových konštrukcií bicyklov. Nebolo tu žiadne okno, preto vykročila aspoň k ventilátoru, zúrivo vrčiacemu v zadnom rohu. Bicykle sa postupne zapĺňali slečnami, o ktorých si najprv pomyslela, že sú sestry. Z voľne plynúceho rozhovoru spriaznených duší vyrozumela, že sem chodia pravidelne, a že hodina spinningu predstavuje ich top of the day. Homogénnosť zoskupenia narušili iba dvaja neodškriepiteľní štyridsiatnici, ktorí so slečnami s istou ľútosťou nadviazali kvázi otcovský kontakt. Miestnosť šumela v príjemnom očakávaní.

V tom vstúpila Jíťa. Tereza hneď vycítila, že táto krehká sexbomba skrýva dušu pruského vojaka. Jíťa vysadla na kovového tátoša, ktorý bol otočený čelom k ostatným, potočila gombíkom na akejsi škatuli a útlu miestnosť takmer roztrhli grády techna. Nad všetkým však víťazne zasvišťal jej hlas, jasný ako oceľový bič:

- Zadky hore a ideme! Hop! Hop! Hop!

Všetky pozadia naozaj vyleteli v momente hore a na tvár zúčastnených vysadlo lojálne snaženie sa. Tereza si hneď pomyslela, že toto bol „omyl“, ale toľko guráže, aby pomedzi pretekárov prešla k východu, zase nemala.

Jíťa v pravidelných intervaloch zvyšovala tempo a oddané duše kriesila neznesiteľnou fistulou.   

Hop! Hop! Hop! Dopredu! Dozadu! Raz dva, raz dva!    

Keď ich už mala všetkých pod palcom, pridala prekvapivé:

To nie je rovina, to je kopec! 

Veta mala priam magický účinok. Všetci sa predklonili a s vervou sa podujali zdolávať imaginárny Kriváň. Tereza zostala z nesmelého protestu sedieť a rozmýšľala, kam by Jíťa skupinu svojím sugestívnym hlasom mohla doviesť. Na Francúzsku riviéru? Ostrovy princa Eduarda? Na Blízky východ alebo Mliečnu dráhu?

A možno nielen na bicykloch...  

Na stíhačkách? Lodiach?  

Na tankoch?!

Každopádne nemohla pochopiť, že ľudia dobrovoľne vymieňajú slobodné podmaňovanie si času a priestoru na normálnom bicykli za túto bizarnú spartakiádu. 

Keď sa hodina konečne skončila, namiesto toho, aby všetci vybrali z vreciek zhnité vajcia a šmarili ich dopredu, spustil sa potlesk. Jíťa ho prijala ako márnomyseľný dirigent a rozhodla sa odmeniť obdivovateľov prídavkom.  

Nádych! Výdych! Nádych! Výdych! 

Všetky hrudníky sa zdvihli ako jeden a rovnako klesli. Nezdalo sa, že by sa niekto prispôsoboval, rovnaké tempo vyzeralo nanajvýš samozrejmé. Tereza ustrnula v poznaní, že ako jediná dýcha naopak.   

Zo zadumania ju prebralo až štípanie v oku. Všetci okolo držali v rukách fľaše so saponátmi a čistili rúčky bicyklov. Žiaľ, bolo jasné, že tým nechcú zahladiť stopy po komédii, ktorú tu spáchali, ale že vyjadrujú ohľaduplnosť k ďalšej várke cyklistov, už netrpezlivo stepujúcich pred miestnosťou. Terezinej susede padali kvapky saponátu na ventilátor, ktorý ich rýchlosťou blesku rozprášil po celej miestnosti. Tereza vybehla von.

Keď si konečne vyzdvihla svoj bicykel z opravy, potešila sa, skoro ako vtedy, keď ho dostala od rodičov. Pri tej príležitosti si spomenula na svoju učiteľku dejepisu a čudovala sa, že jej za tú odpoveď o konci totality nedala k jednotke aspoň spochybňujúce mínus.

Barbora Hrínová   viac od autora »
Vaše reakcie [40]