Krv nie je voda. Ani vodka

Brooklynom duní pop, v jeho rytmoch trsajú rozšantení yuppies a medzi nimi Bobby Green, šéf klubu v svojom prirodzenom prostredí. Tu prehodí slovko, tu kývne, tu podá ruku a očkami pritom mrká sem a tam, či je všetko v poriadku. Dosť alkoholu, muzika dosť nahlas a kokaínu tak akurát, len to sa očká prižmurujú. Bobbymu je jasné, že v klube, ktorý má na starosti, si občas niekto šňupne, ale nijako zvlášť to nerieši. Nedíluje, nezakazuje, len sa stará, aby sa ľudia bavili. Je v tom dobrý, má svoju prácu rád. Klub to síce nie je jeho, ale ruského podnikateľa s kožuchmi, avšak ako by bol, lebo kožušník Marat je Bobbymu ako nevlastný otec. A Maratova žena ako nevlastná mať, kŕmi ho, stíska, objíma, idylka ako z multikultúrneho týždenníka. Ešte aj ten nezbedný Maratov synovec Vadim, čo v klube trávi všetok voľný čas a Marat ho nemá rád, spočiatku vyzerá ako neotesaný ruský mužik, s vlasmi do chvosta a aj v iných ohľadoch celkom bez vkusu, možno troška nebezpečný, ale viac smiešny a trápny.  

Najlepšie však je, že nikto ani len netuší, že Bobby je odrodilec, čierna ovca rodiny, chlapík, čo zaprel svoju krv a zriekol sa tradícií rodu, len aby mohol po nociach žúrovať a byť pritom vlastne v práci.

Ak by totiž v klube vedeli, že Bobbyho otec je policajt, matka je policajtova žena a aj brat je policajt, hnali by ho svinským krokom, hoci on sám policajtom nie je, nikdy nechcel byť, a práve preto je v očiach svojej rodiny čiernou ovcou.

Lenže udrie na psa mráz a už je zle. Vadim za to môže, ten trtko, čo sa z neho vykľuje drogový veľkodíler. Po ňom pasú aj Bobbyho brat, aj Bobbyho otec a neprestanú až do konca filmu. A Bobby sa musí rozhodnúť, čia krv je mu bližšia: či rodiny starej, ktorá ho zavrhla, ale stále miluje, alebo rodiny novej, v ktorej je šťastný. Ako sa rozhodne?

Presne ako v americkom filme.

Ani neviem, načo toľko irónie, keď Noc patrí nám si jej veľa nezaslúži, len troška a ani toľko možno nie, záleží do toho, aký máte k filmovým policajným ságam vzťah. Ja som si myslel, že môj je vrúcny. Až doteraz. A to som sa na filme nenudil, naopak, celkom ma bavil, to len teraz pociťujem neovládnuteľnú túžbu kopnúť si doň, zhodiť ho, zosmiešniť a pokrčiť, preto, aký falošný bol, aký vykalkulovaný, vyrátaný na efekt. Nie, efekty v ňom neboli nijako zvláštne, len sa afektovalo, hádam horšie ako v Paneláku. Akože dívajte sa, my vám teraz ukážeme trýzeň mladíka, ktorému práve postrelili brata, my vám ukážeme jeho rozorvanosť, jeho vnútorných besov, jeho bolesť, žiaľ a trápenie také silné, že od seba odpudí ženu, čo ho nezištne miluje. Vnútorný boj, ktorý musí zviesť, je taký ťažký, že len tak hocikto by ho nezvládol. Iba hrdina s geneticky zakódovaným policajtsvom v sebe, ktoré sa derie von o to intenzívnejšie, ako náruživo ho zapieral.   

Noc patrí nám je v prvom rade dráma, ktorá navyše chce byť postavená na psychologickej drobnokresbe a precízne vykreslených charakteroch. Všetci v nej hrajú, akoby hrali v Richardovi treťom, ešte aj tí štatisti, čo sa len tak motajú v záberoch. Dôsledok? Bije sa to všetko natoľko, že žiadny z hrdinov si neudrží ani tú trochu diváckych sympatií, čo sa už s ňou na drámy o policajtoch musí ísť.

Vážne si myslím, že Mark Wahlberg je lepší herec, aký bol kedy spevák, a Joaquin Phoenix a Robert Duvall že sú páni herci, lenže v Noci, čo im patrí alebo mali zlé dni, alebo od nich režisér jednoducho chcel čosi, čo presahuje ich sily. Film môže byť hereckým koncertom jednej postavy, aj dvoch, ak sa zladia, ale ak skúšajú koncertovať traja a traja majú hrať tri odlišné podoby jedného charakteru, znie to, ako keď sa No Name pokúšajú robiť pop. Môže sa to páčiť, ale kto naozaj počúva, počuje len, aké je to tupé a bez výrazu. Navyše, Eva Mendesová môže byť fantastická herečka, ale keď je oblečená ako štetka, nikto v nej osudovo milujúcu ženu ani len nemá šancu uzrieť. 

Stačilo? Stačilo! Na Noc patrí nám som sa vybral bez pukancov, ja, čo chodím zásadne na pukancové filmy, s vedomím, že idem na troška toho vyššieho filmárskeho kumštu, tak nebudem rušiť. Reku, hodí sa mi kúsok náročnejšieho kina, nech celkom nezakrniem. Nebolo to dobré rozhodnutie. Noc patrí nám je len filmový kalkul, navyše sa tvári ako čosi viac a možno tým aj chce byť, lenže je v tom taký kŕč, že Komando vedľa toho vyzerá ako existanciálny dada thriller.

Keď chcete, bežte sa pozrieť a urobte si vlastný názor, môžem sa katastrofálne mýliť, vlastne dúfam, že sa mýlim, lebo nerád haním filmy a tento mi jednoducho nesadol. Teraz sa však nemôžem zbaviť dojmu, že takéto čosi si púšťajú frekventanti policajnej akadémie, keď si chcú urobiť predstavu o filmovom umení.

Noc patrí nám, We Own the Night. USA 2007, kino, 117 min.

Réžia: James Gray
Scenár: James Gray
Kamera: Joaquín Baca-Asay
Hudba: Wojciech Kilar
Hrajú: Joaquin Phoenix – Robert „Bobby“ Green, Mark Wahlberg – Joseph „Joe“ Grusinsky, Robert Duvall – Albert „Bert“ Grusinsky, Eva Mendesová – Amanda, Alex Veadov – Vadim Nežinský, Dominic Colon – Freddie, Oleg Taktarov – Pavel Ljubarský, Moni Moshonov – Marat Bužiajev    
Oficiálna stránka filmu: http://www.sonypictures.com/homevideo/weownthenight/