Óda na mesto

Vonku besnia živly, vetrisko, dážď, hukot. Ešte to nevyzerá priamo na apokalypsu, ale predkolo by to mohlo byť. Troška zmätene pobieham okolo domu, kontrolujem, čo všetko by mohol vetrisko odviať, ak to neupracem, nepriviažem, nezaťažím. Okrem lietajúceho kusa polystyrénu, ktorý nemám šancu chytiť, nenachádzam nič, ale gazdovská zodpovednosť mi jednoducho nedá.

Suseda vyhnala do nečasu rovnaká zodpovednosť, aj susedu, hoci tam to môže byť aj tak, že len jednoducho vyšla von, ako vyjde von vždy, keď je vonku ešte niekto. Poprehadzujeme zopár slov, takto, čeliac živlom, spája nás pocit vzájomnosti. Je príjemné byť vidiečanom, vždy som sa ako vidiečan cítil, sedlák, pokojne, neuráža ma to.

Je tisíc vecí, pre ktoré sa na dedine cítim doma a občas doslova cítim, kvôli susedovmu prasaťu, ale jedna z najkrajších je tá, že každý výlet do mesta je mi sviatkom. Mesto mi nestihlo zovšednieť, nedokáže ma rozladiť ani rozčúliť, naopak, v anonymnom zhone a huriavku sa cítim až neskutočne slobodný. Mesto je krásne, bohaté, žije zmenou, vyvíja sa a rastie. V meste je všetko, čo doma nemáme. Kníhkupectvá, kaviarne a krčmy, do ktorých keď sa vojde, nestíchnu na okamih a človek nemá pocit, že nejako narušil ich mikrokozmos, ich malý vnútorný poriadok, v ktorom všetci sú štamgasti a každý má svoje miesto.

Najkrajšie na meste je, ako sa v ňom striedajú služby. Vo dne je ihriskom ľudí, čo v ňom pracujú, podvečer prichádzajú na rad tí, čo v ňom žijú a bavia sa, v noci tí, čo sú naň odkázaní, a z ktorých ide troška strach, ak človek prešvihne svoj čas, a nad ránom tí, čo sa starajú, aby fungovalo.

Mesto je jednoducho fantastické, najlepšie. Už by som tam však nevedel žiť, vyhovuje mi, že využívam jeho prednosti bez toho, aby som musel znášať následky. V meste vydržím tak tri dni, potom sa začínam cítiť nesvoj, po piatich dostávam strach a musím sa vrátiť. Je veľké šťastie, že mám kam.

Na druhej strane, ak nejdem do mesta aspoň raz za dva týždne, zmocňuje sa ma panika. Dôvod je celkom banálny – keď nie som v meste, strácam prehľad. Nie o veciach, čo sú nové, toho je plný internet, ale o pocitoch. Lebo mesto cíti tak, ako cítia ľudia v ňom a ono je to vidieť, ak sa človeku chce dívať sa. Dedina takto necíti, aspoň sa mi zdá, dedina nemá každý deň inú náladu, aj nám sa tu menia ročné obdobia a počasie, ale pocit zostáva. Je stále taký istý, týždne, mesiace, roky, možno desaťročia, ale to ešte nemám overené.

Keď sme sa sťahovali, vyberali sme si aj podľa nálady a našli sme miesto, ktorého nálada nám vtedy vyhovovala a vyhovuje aj dnes. Je taká istá ako vtedy a nemyslím si, že sa niekedy zmení. Nemáme tu ešte korene, ale nebude problém zapustiť ich, už sme si tu našli svoje miesto a to miesto si našlo nás. Neviem, či nás prijali rodáci, zdá sa, že hej, ale je to jedno, lebo, a to je dôležité, prijala nás dedina, stali sme sa jej súčasťou. Zladili sme sa, jej nálada a naša sú celkom kompatibilné.

Preto som z mesta musel odísť, pre dni, v ktorých sme mesto a ja mali celkom iné nálady. Ja som napríklad vstal veselý, vyšiel som von a mestu bola moja veselosť celkom ľahostajná, lebo ono malo práve nervózny deň. Alebo bolo smutné a ja som ho nedokázal nijako ovplyvniť. To mi vadilo, to ma vyhnalo. Tá bezmocnosť.

Keď sa dnes práve pre ňu do mesta tak rád vraciam, cítim sa nádherne. Už som len návštevník, pokorný hosť, ktorý chce nezavadzať, neprekážať ľuďom, čo sú v meste doma. Lebo viem, že oni majú s mestom dosť starostí, dokonca tak veľa, že už si ani neuvedomujú, ako veľmi svoje mesto ľúbia. Tak ho ľúbim aj za nich.

Nemohol by som byť na vidieku taký šťastný, ak by neexistovalo mesto, ku ktorému by som mohol vzhliadať.