Beauty is pain

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

To, že ženy sú schopné podniknúť čokoľvek pre krásu, je všeobecne známy fakt. Veď už Frank Zappa spieval niečo v tom zmysle, že „beauty is pain“. Niektoré úpravy a zákroky jednoznačne hraničia nielen so stratou zdravého rozumu, ale sú už vyloženým samopoškodzovaním. Napríklad vstrekovanie silikónu do gámb, ktoré urobí z každej ženy odpornú pyskatú čúzu, aj keď ona sama si tak pripadá viac sexy. (Priznám sa, že na toto som alergický rovnako, ako je ctený T. D. alergický na vyhoľovanie ohanbia – ktoré sa zasa mne páči.) Úplne bizarným zásahom sú podľa mňa botulotoxínové injekcie. Obchodne sa tomu hovorí „botoxové“, pretože koncovka „-toxín“ je z marketingového hľadiska kontraproduktívna. Aplikácia botulotoxínu, teda tzv. klobásového jedu, je podľa všetkého dosť nebezpečný špás. Ani nečudo. Klobásový jed je jednou z najjedovatejších chemikálií na svete. Dva kilogramy tejto čistej látky by stačili na vyhladenie celého ľudstva.

Srbská časť Kosovo sa osamostatnila. Kto chce kam, pomôžme mu tam, hovorí staré porekadlo. Ale potom mu už veľmi netreba pomáhať. Nech každý má, čo chcel. Dúfam, že sa nevyplní proroctvo bizarného slovenského politika Slotu, podľa ktorého Kosovo spôsobí tretiu svetovú vojnu. Aktuálne politické udalosti v Srbsku, konkrétne v Belehrade, síce na tretiu svetovú ešte nevyzerajú, ale aj tak sú znepokojujúce.

Čím je viac ľudí, tým nechutnejšie a neprirodzenejšie priemyselné metódy sa musia používať na to, aby sa pre nich zabezpečilo dosť stravy. Keď si k tomu prirátame prirodzenú tendenciu potravinárskych firiem, obvykle nadnárodných koncernov, výsledkom je priemyselná, nechutná strava. Napríklad taký fast food. Tu je zopár faktov, ktoré vám ho asi nadlho znechutia.

Keď sa v diskusnom fóre k predošlému článku tejto rubriky objavila výmena názorov ohľadom maltuziánstva, ktosi tam uverejnil linku na článok o profesorovi Julianovi Simonovi, ktorý bol Malthusovým výrazným oponentom. Pretože nie každý mal trpezlivosť linku si upraviť tak, aby sa dala otvoriť, dovolil som si ju dať sem.

Občas musím aj ja skonštatovať, že na prorockých kvalitách, ktoré mojej románovej trilógii Rivers of Babylon pripisujú literárni kritici i čitatelia, niečo môže byť. Jednou z postavičiek v Rivers of Babylon 3 bola módna návrhárka a fabrikantka Tina, Slovenka naturalizovaná v Prahe. Je to sesternica postavy známej ako Video-Urban. Za jej fasádou humanisticky a duchovne založenej umelkyne sa ukrýva krutá otrokárka, ktorá v neľudských podmienkach a za žobrácky plat zamestnáva desiatky ukrajinských krajčírok – prakticky otrokýň. Kto by povedal, že fantázia autora beletrie sa dakedy po rokoch dočká realizácie? Nie, nie, nemyslím si, že by organizátori otrockých prác na Slovensku dakedy čítali nejakú moju knihu, ale aj tak je to zaujímavé.

Herečku Zuzanu Fialovú teda naozaj nemusím a priznám sa, že jej herecká prítomnosť mi spoľahlivo znechutí každý film, vrátane Obsluhoval som anglického kráľa (to by však nebol bohvieaký film, ani keby tam rovno hrala namiesto nej hoci Pauhofová alebo Issová). Vtipný spôsob, akým však propaguje nejaký svoj nový film, sa mi páči. Konečne trochu vzrušenia!

Tzv. zástrčkový zákon je ďalším v celom reťazci nezmyselných činov tejto vlády. Pekne o tom píše Richard Sulík na svojom blogu. A to veľmi emotívne: Oni tú kravinu naozaj schválili.

Je veľa ľudí, ktorí politikov obdivujú. Ja patrím medzi tých, ktorí nimi jednoznačne opovrhujú. Prečo opovrhujeme politikmi?

A na záver portrét typického ľavicového intelektuála: Zdeňka Nejedlého.