Experimenty z Rozhľadne

Ján Boleslav Kladivo pôsobí na slovenskej hudobnej scéne ako samorast. A hoci si svoje audiovizuálne experimenty a rovnako aj pesničkárske počiny tvorí nenápadne, vždy vyvolá rozruch. Aspoň v tých medziach, ktoré si rokmi svojej práce stanovil. Rovnako nenápadne si v jedno piatkové popoludnie roku 2007, v deň, keď na Slovensku padol teplotný rekord, sadol za klavír na trenčianskom letisku. Staré skladby sa mu hrať nechcelo, a preto predstavil publiku na Pohode nové. Tie sa v priebehu nasledujúceho polroka premenili na album Rozhľadňa.

Rozhľadňa má rozhľad. Pozoruje svet z nadhľadu a stojí mimo všetkého, čo sa v súčasnosti v hudbe deje. To ju robí veľmi charakteristickým albumom. Hoci tých dvanásť minimalistických klavírnych počinov pripomína všeličo, intímny Kladivov rukopis sa v nich nestratí. Napriek tomu je dosť možné, že si pri počúvaní spomeniete na divadelné pesničky Jara Filipa, Kladivov milo nemotorný a civilný vokálny prejav zase občas pripomenie Filipovho spoluhráča Deža Ursinyho a samotný Kladivo sa v jednom nedávnom rozhovore priznal, že chcel dosiahnuť taký zvuk klavíra, aký mal John Lennon v Imagine.

Rozhľadňa je sólovým albumom v pravom slova zmysle. Kladivo si napísal hudbu aj texty, všetky nástroje nahral sám a na starosti mal aj zvuk. Intímne aranžmány, v ktorých dominantný klavír len sem-tam doplní gitara alebo violončelo, pôsobia nenáročne, no pri pozornejšom počúvaní zároveň zistíte, že všetky zložky vrátane textov a spevu sú v dokonalej symbióze. Plynú pomaly, ale s radosťou.

Môže to vyznieť ako lacná reklama, ale pokiaľ vás táto nahrávka zaujme, nedá sa jej nič vytknúť. Cestu si aj tak nájde len k tým ľudom, ku ktorým má, zatiaľ čo tí ostatní sa o nej pravdepodobne ani nikdy nedozvedia. Z celého projektu cítiť obrovskú neambicióznosť a vydanie albumu skôr z dobrého pocitu umelca. To ho však paradoxne predurčuje k nadčasovosti.