Strašidlá najstrašnejšie

Keď som bol malý, rodičia i starí rodičia ma strašievali rôznymi strašidlami a inými hrôzostrašnými bytosťami. Pamätám sa na Krvavú nohu, to bolo úplne najstaršie strašidlo. Autorom bola babička. Krvavá noha čakala vonku v tme na deti, ktorým sa večer nechcelo ísť domov.

Vyrastali sme vo fabrickej kolónii a takmer celé naše detstvo prebiehalo vonku. V lete, v zime. Najlepšie a najdobrodružnejšie sa nám hrávalo, keď sadol večer. Vtedy to nebolo tak ako dnes, že je každý štvorcový centimeter vysvietený vonkajším osvetlením. Tmy bolo vonku oveľa, oveľa viac. A navyše, tma môjho detstva bola oveľa černejšia (presne tak, ako bol sneh belší a tráva zelenšia – čo vám budem hovoriť). Kým som bol so svojou partiou chlapcov a dievčat z Tehelne (tak sa volala naša štvrť), bolo príjemné báť sa. Veď kolónia starobylých činžiakov, obrovský priestor hliniska s troma temnými jazerami-bagroviskami a temný agátový les, to všetko našu fantáziu podporovalo. Horšie bolo, keď bolo treba ísť domov. Čakala ma osamelá cesta temným chodníkom pomedzi morušové kríky vrhajúce dramatické tiene. A tam dakde striehla Krvavá noha. Už len tá predstava obrovskej zakrvavenej nohy, ktorá sa s nehlučným hopsaním uberá za mnou, aby mi... vlastne ani neviem, čo by mi urobila, keby ma dostihla! Fujazdil som ako namydlený blesk a nezastavil som sa ani na konečne osvetlenom priedomí pred naším činžiakom – ba aj hore po zatočených kamenných schodoch, v chodbe vydychujúcej studený vlhký dych rozsiahlych pivníc, som vyletel, berúc schody po troch.

Okrem babičkinej Krvavej nohy som bol plánovito vedený k strachu z Klokanice. To zasa bola špecialita mojej mamy. Klokanicu som si predstavoval ako ozrutnú samicu klokana, dramaticky sa črtajúcu oproti temnému nebu. Možno som bol ovplyvnený listovaním v dedovej knihe o maliarovi Goyovi a obrazom Kolosa. Samozrejme, to bol už podiel mojej fantázie. Moja mama to vôbec nemyslela takto. Skôr mala na mysli rozprávkovú postavu Klekánice z českého folklóru a Erbenových balád, mátohu, ktorá odchytávala deti túlajúce sa vonku po klekání (teda po poslednom zvonení kostolného zvonu).

Samozrejme, ani strach z Krvavej nohy či Klokanice mi nezabránil zotrvávať aj po zotmení vonku.

„Keď môže Edo (Dušan, Jana, Alena, Zdena atď.), tak prečo nie ja?“ znela moja najčastejšia otázka, keď si mama po mňa prišla na priedomie a bolo treba ísť domov.

„A keď Edo (Dušan, Jana, Alena, Zdena atď.) skočí do studne, tak skočíš aj ty?“ znela najčastejšia odpoveď.

Môjho kamaráta z Tehelne, Eda, strašili rodičia príšerným Krumom, bývalým chlapcom, ktorý neposlúchal rodičov, bol priveľmi zvedavý a raz večer mu akísi kočovníci vyrezali jazyk, načo sa pomiatol. Šialený Krum vydával len huhňanie a obvykle sa ukrýval v skriniach. Unášal deti a vyrezával im jazyky. Edovi rodičia Kruma pôvodne vytvorili preto, aby Eda aj s bratmi odradili od snorenia po vianočných darčekoch, no potom okolo neho vytvorili celý príbeh. Edo má dodnes čudný pocit zo skríň a bojí sa tmy. Nie že by sa triasol ako osika, ale keď môže, vždy si radšej rozsvieti.

Keď som začal chodiť do školy, už ma nikto ani veľmi strašiť nemusel, strašieval som sa aj sám. Ako školák som sa dosť bál. Naša tehliarska kolónia bola úplne na konci Devínskej Novej Vsi, do školy sme chodievali na dve zmeny, a tak keď som sa občas sám za tmy vracal cez potemnené vrakovisko, akýsi cintorín starých tehliarskych strojov, videl som všeličo. Najviac som sa bál mimozemšťanov. Toho boli vtedy v 60. rokoch plné noviny, najmä o záhadných zmiznutiach a únosoch. Alebo napríklad tá historka, ako pán odfotil svoju dcérku na lúke, a keď vyvolal fotky, tak za ňou stála hrôzostrašná postava v čudnom skafandri. Tá fotografia vtedy bola v každom časopise. Tiež som sa bál oživnutých mŕtvol, šialencov utečených z blázinca, upírov a podobne. Veľa z toho bolo ovplyvnených aj televíziou. Napríklad strihový film o starých filmových hororoch spoločnosti Universal (Dracula, Frankenstein, Múmia, Neviditeľný, Vlkodlak, Netvor z čiernej lagúny), ktorý raz dávali, myslím, na Viedni, ma úplne omráčil. Scéna oživovania Frankensteinovho monštra, netvora pozošívaného z mŕtvol popravených zločincov, ma desí dodnes.

A tiež som sa bál bláznov, slepcov a amputovaných. Autentická postava senilného a zlého starého Mančíka, ktorý hliadkoval pri lávke cez potok a vždy nás cestou zo školy ponaháňal, patrí dodnes ku klasike mojej generácie štyridsiatnikov-päťdesiatnikov, čo sme vyrastali v tej časti Novej Vsi.

Vlastne sme sa báli radi. Vo veku okolo osem rokov sme už na strašenie ani dospelých nepotrebovali. V tom veku sa deti rady navzájom strašia detskými hrôzostrašnými historkami, fámami a tzv. detským folklórom. U nás to bola postava Škrtiča, ktorý jazdil po Záhorí na motorke so zakrytou značkou a škrtil najmä deti, ktoré sa hrali vonku, mimo obce, na poliach a v lesíkoch okolo našej niekdajšej dediny. Vraj sa tak mstil za to, že pri nejakom úraze, ktorý spôsobilo dieťa, prišiel o tvár. Keď ukázal to, čo mal namiesto nej, každé dieťa vraj ostalo paralyzované od hrôzy. Údajne mal skrýšu v okolí Devínskej, takže sme nič lepšie nevymysleli, len ju začať hľadať. Nenašli sme.

A v istom období bežala fáma o údajnom náleze zaškrtených mŕtvol so stopami malinkých ručičiek a s kopou drobných stôp okolo. Akísi zmutovaní príšerní trpaslíci, podľa všetkého mimozemského pôvodu.

Božemôj, toľko mátoh a strašidiel okolo nás – a všetci sme svoje detstvo prežili! Samozrejme, okrem Ferka H., toho v tretej triede cestou zo školy uniesli mimozemšťania. Už ho nikdy nikto nevidel a jeho matka neskôr zošalela, poliala sa benzínom a zapálila sa. Vraj na ňu každú noc kričal z akéhosi paralelného priestoru, plakal a prosil o pomoc.