Mesiačiky

Mesiačiky ako mesiace, len zdrobnene, lebo ich mám rád, nie mesiačiky ako poetizujúce označenie menštruácie, s takými kartami ideme hrať.

Rok je kruh, zima je hore, leto dole, jar a jeseň tam, kde majú byť a nie je to metafora a keď už, tak skôr metonymia, ale celkom konkrétna štruktúra, cez ktorú rok funguje v mojom vedomí. Ten kruh je vertikálny, v žiadnom prípade neleží, tak ani nezačínajte s horizontom.

Vysvetľuje to mnohé, napríklad, prečo som nikdy nechápal rozprávku o dvanástich mesiačikoch, hoci je moja najobľúbenejšia. Oni tam tí mesiaci akože sedia okolo ohňa a podávajú si žezlo, podľa toho, ktorý je pri moci. Lenže to nejde, lebo rok je ako ruské koleso, len sa nekrúti. Január je celkom hore a tak ďalej. No a ak v strede toho kruhu horel oheň, zákonite musel zimným mesiacom opaľovať prdel. Možno preto sú zimné mesiace akosi morálne silnejšie. Horí im pod zadkom a oni nič.

A potom tá vec s Maruškou, ako chodí od mesiaca k mesiacu s prosíkom o jahody, to sa tiež ťažko predstavovalo. Ešte dnes vidím tú nebohú chuderu, ako sa štverá po oceľovej konštrukcii, ako sa lapá kovových traverz, ako sa rozhynčováva, skáče od mesiaca k mesiacu a vykladá čosi o necitlivej macoche a letných plodoch. Výkon hodný skôr kaskadéra ako utrápenej krehkej devy. Aj sa mi potom ťažko prijímal fakt, že Maruška sa nechala lynčovať a neprepleskla ako podlú macochu, tak aj nevlastnú sestru, keď od nej žiadali také veci. Figúru i potenciál na to mala, ak bola schopná takých výkonov. No nič, ja to nejako do konca života spracujem, iné som chcel.

Mesiačiky, mesiace, či, ak mám byť presný, mesiaci, dvanásti chlapíci sediaci na tom kolese, tí ma zamestnávajú dodnes. Na základe tej rozprávky som si ich personifikoval, takže dnes už ma nikto nepresvedčí, že nie sú takí, akých ich poznám ja.

Február má čo robiť, aby sa udržal na mieste, aby neskĺzol a nestúpal marcovi na hlavu. Je zapretý, má zaťaté zuby a škúli. Neviem prečo, ale škúlenie k nemu sedí. Inak nemá výraznejšie vlastnosti ani zvláštne charakterové črty.

To marec, ten je iný. Má pocit, že svojej časti kruhu dominuje, pohŕda februárom, lebo vie, že už ho nemôže ohroziť, napriek tomu sa mu však raz za štyri roky trošku uhne. Inak je to dobre rastený blondín, ktorý by aj posilňoval, ak by si z kruhu mohol odskočiť, ale nemôže, tak o tom sníva a číta si minuloročné kalendáre.

Apríl je tak trocha nedochôdča, mentálne nie príliš na výške, rád rozpažuje, ale zmysel v tom nevidí ani on sám. Nenormálne mu vadí, že ho ocikávajú psy, ale nedokáže s tým nič urobiť. Tie ich oči ho vždy dostanú. Asi vie, že je to vzájomné, preto tú vlhkosť tak lakonicky znáša.                

Máj je beatnik v sandáloch a batikovanom tričku, rád visí za ruky, a nohy necháva voľne hompáľať vo vetre. Vykrikuje, že ostatní mesiaci sú slabingeri bez názoru a spieva oplzlé pesničky.

Jún je žltý, nie aziat, len žltý. Nie farbou, pocitom. 

Júl a august nie sú, je len júlaugust, jediný mesiac, v rámci ktorého sa nám, ľuďom pracujúcim v školstve, môže prihodiť a mne sa prihadzuje často, že vôbec ani len netuším, ktorého je a ktorý je to deň v týždni. Ja mám štvrtok, celých šesťdesiatdva dní, okrem 21. júla, to je vždy nedeľa.

September pije a poriadne, ale nikto o tom nevie, október pije tiež, ale vedia o tom všetci, na rozdiel od septembra má dobrý dôvod a nikto mu to ani nemôže vyčítať. Súc októbrami, tiež by sme pili.   

Prekáža to len novembru, november sa má rád, november je narcista a workoholik. Ono to k sebe veľmi nejde, no ak pridáme nezdravú mieru zodpovednosti a sebavedomia, obraz je hneď jasnejší. November mi pripomína Arnolda „Judáša“ Rimmera z Červeného trpaslíka, len bez toho H na čele.

December je chudák, neurotický hrkotavý kripel s trasúcimi sa rukami a tikom na celej ľavej strane, ktorému sa smeje ešte aj ten apríl. Je to taký poľutovaniahodný uzlík nervov, ani nie poriadny mesiac, len torzo. Končí sa dvadsiateho tretieho, keď sa začínajú sviatky. Keď si ho teraz predstavujem, december možno nie je ani mesiac, mesiac je Sviatky a december je len taký jeho ohyzdný predný výrastok, vedľa ktorého sa potom v tom kontraste Sviatky zdá ako fešák.

Zostal Január, toho som si nechal nakoniec. Január je najväčší, majestátny, dôstojný, rozsiahly, epický. Január je jediný mesiac, ktorý má fúzy a bradu, nie sivú, čiernu ako žúžoľ. Lebo to, čo má pod spodnou perou máj, to nie je brada, ani briadka, ani fúziky či fúzy, to sú len chlpy. Január sa mi v tvári podobá na Gréka Zorbu a mám ho úplne najradšej, hoci je krutý, v posledných rokoch dokonca veľmi krutý. Až si začínam myslieť, že je to osobné. Možno práve preto ho mám najradšej – viem, že keď ho zvládnem v plnom duševnom zdraví, ostatné mesiace v roku ma už nedostanú. Len január chce, aby som žil, a preto ho musím celý prekráčať. Zvyšok roka je to v pohode, najprv z kopca, potom zotrvačnosť.