Priama linka medzi vtákom, srdcom a mozgom

Takto pred rokom, na Troch kráľov, kým manželky riešili šťastne ubehnuvšie sviatky, zdôveril sa mi kamarát a generačný druh, že pocítil čosi, čo už dlho nie. Lýtka sa mu zapálili celkom spontánne, i lokality vyššie, hoci si myslel, že vzhľadom na ostatné ženy už zhasol. Vraj sa páči niekomu, komu by sa mu páčiť nemal, ba čo viac, niekomu, kto by pred rokmi oňho ani len pohľadom nezavadil. Dostal jasnú sexuálnu výzvu od vraj veľmi atraktívnej slečny, navyše výzvu, ktorá nežiadala citové zainteresovanie, len sexuálne.

Vtedy som ho zastavil, nech nevraví ďalej nič, čo by ma akýmkoľvek spôsobom viazalo k mlčanlivosti. Lebo jednak nevyklebetím len to, čo neviem, a jednak baviť sa o vzťahoch, v ktorých poznám obe strany, zo zásady odmietam. A začal som svoju zvyčajnú prednášku na tému mužsko-ženské vzťahy, opierajúcu sa o neotrasiteľnú axiómu pevnej linky medzi vtákom, srdcom a hlavou, či ak chcete, medzi libidom, citom a rozumom. Tí traja spolu nevyhnutne musia komunikovať, ak sa človek nechce dostať do problémov a optimálne je, ak rozum má status rozhodcu.

Sexuálne volanie môže byť veľmi silné; ak sa mu niečo vyrovná, tak len volanie srdca. Rozum v týchto prípadoch zvykne ťahať za kratší koniec, a preto ho treba počúvať o to intenzívnejšie. Nevera je neprípustná, nie pre vždy možné odhalenie, ale preto, aká je veľmi nepraktická, neelegantná a ako nás usvedčuje z osobnostnej nezrelosti.

Keď som prednášku skončil, mal som pocit, že som urobil všetko, čo sa odo mňa ako od priateľa žiada a keďže som nebol viazaný mlčanlivosťou, okamžite po odchode návštevy som to prebral s manželkou.

No dobre, povedala mi, ale zdôraznil si, že nemá na to volanie reagovať, áno? A ja že mám pocit, že hej, veď predsa viem, ako to chodí a čo treba mužovi zvažujúcemu neveru povedať.

Dnes, po roku, keď sú tí dvaja stále spolu a jeho koketovanie s neverou je ich spoločnou témou a zdrojom vtipných historiek, nedávam si za udržanie toho vzťahu žiadne zásluhy. Lebo neporadil som mu vtedy dobre, nepovedal som mu, že ak čo i len trocha zvažuje neveru, nie ako teoretický problém, ale ako niečo, čoho by sa možno aj eventuálne bol schopný dopustiť, čosi v jeho vzťahu k jeho partnerke je v neporiadku. Na to, našťastie, prišiel sám, keď ho cesta rozumu viedla najkratšou cestou do postele cudzej ženy a on si ešte raz zrekapituloval, čo vlastne ide urobiť.

Ide vymeniť krátkodobý prísľub rozkoše za dlhotrvajúci fungujúci vzťah, ide vyskúšať čosi, čo neskúsil a riskuje, že zradí dôveru človeka, ktorý nielenže ho miluje, ale miluje ho tak, že mu tú neveru nakoniec pravdepodobne odpustí, a čo je rozhodujúce, ide to urobiť len preto, že sa mu v jeho vlastnej márnomyseľnosti zdá taká šanca natoľko lákavá, že by bolo hlúpe nevyužiť ju. Veď o čo ide? Len o sex, o nič viac. A keď toto domyslel do dôsledkov, nevera ho prestala lákať.

Stále platí, že muž podvádzajúci ženu sa nemusí v novom fyzickom vzťahu emocionálne angažovať. Ak je neverný, neznamená to, že svoju partnerku už nemiluje, znamená to skôr, že si ju dostatočne ľudsky neváži, že ju jednoducho nerešpektuje a to je vždy predzvesť konca. Také niečo sa síce dá odpustiť, ale nemožno na to zabudnúť – a to je asi horšie.

Priama linka medzi libidom, citmi a rozumom nefunguje, nikdy nefungovala, dôležité však je, že kým človek naslúcha tomu, o čom sa tí traja bavia, získa čas na to, aby začul iný hlas: hlas obyčajnej ľudskej slušnosti, ktorý mu nakoniec napovie správne.