Národné bôle a radosti

A jsi ty vůbec Slovák, spýtal sa ma kamarát, keď sme v zúrivej, síce nič neriešiacej, ale o to srdečnejšej polemike znova skĺzli k obviňovaniu sa z vlastnej nekompetentnosti. Takto väčšinou završujeme naše rozhovory, začneme o čomsi celkom nevinnom, napríklad o prekladoch knižiek, a končíme pri vzájomných invektívach. Nie v zlom, len sa doťahujeme, lebo sme kamoši a toto je náš spôsob.

Prečo sa pýtaš?

Protože nemluvíš jako Slovák, zakontroval on a tak sme sa dostali k novej téme, k definovaniu slovenskosti.

Niet pochýb o tom, že formálne som Slovák, aspoň zopár generácií dozadu. Naši predkovia sem možno dakedy odkiaľsi prišli, ale takých dvesto rokov už sme tu našinci. Formálne o mojej slovenskosti teda niet pochýb, inam smerovalo to jeho konštatovanie, že nehovorím ako Slovák. K obsahu. Jemu sa totiž obsahovo Slovákom nezdám byť a ja som o slovenskosti vo mne až dosiaľ výraznejšie nepremýšľal.

Nie preto, že mi zjavne z hrude nevyrastá dvojkríž, ani preto nie, že nevypijem jedenásť borovičiek len tak nalačno, ale preto, že o ľuďochs a teda ani o sebe nezvyknem premýšľať v kategóriách národa. 

Ak by som si mohol vybrať, asi by som rád bol Britom, ale v zásade je mi to jedno, Slovák, alebo Brit, všetko jedno, kým zostávam sám sebou.

Preto ani neviem, či ma naozaj zamrzelo, že dotyčný vo mne Slováka nevidí, alebo som sa s ním len chcel prieť, každopádne, nedalo mi a ozval som sa.

A ako my Slováci podľa teba hovoríme? Akí teda sme?

Nevyrukoval s ničím prekvapivým. V prvom rade, slovenskosť nám nie je národnosťou, ale údelom. Cítime na sebe tisícročné krivdy, preto sa radi utiekame k symbolom, nech je to Jánošík, nech Kriváň a Tatry, nech Štúr a tí dvaja zo Solúna. Radi si vypijeme, radi reptáme a sami nevieme, čo chceme. V druhom sme pohostinní a srdeční a trocha neotesaní, vďačne sa predávame aj pod cenu. Sme maloverní, hoci aspoň navonok veriaci, sme dôverčiví, ale aj prefíkaní, takým tým zbabelým spôsobom, akoby nám chýbala česť. Chýbajú nám hlbšie morálne zásady, žijeme spôsobom kam vietor, tam plášť. Veď ako inak vysvetliť, že v oboch svetových vojnách sme začínali na strane porazených, a končili na strane víťazov?

No, nahovoril toho veľa, nič nové, originálne, ani nič, čo by nezaváňalo banalitou. Drísty, kecy, reči, táraniny, blufy niekoho, kto sa na nás a priori díva zvrchu, zhora, nie s nadhľadom, ale s povýšením kohosi, kto si môže dovoliť byť voči nám zhovievavý.

Neurazil som sa, ani neprotestoval, len som sa potmehúdsky usmieval v očakávaní čohosi, čo muselo prísť. A keď sa vo finálne spýtal, ako vidím ja ich, povedal som mu, že sú vlastne fajn, skvelí, úžasní, kultúrni a tak ďalej, len ma nekonečne rozčuľuje ich lakomstvo, nedôstojná lakota, nie sporovlivosť, ani šetrnosť, ani skromnosť, ale to, ako veľmi dajú na cenu, ako si nedoprajú, ani keď môžu a ako veľmi, veľmi sú malicherní, keď za veci treba platiť a ešte majú pocit, že preštiavajú systém. A nejde len o to, čo koľko stojí a prečo to nie je ešte lacnejšie, a najlepšie celkom zadarmo. Nie, to je len povrch, mne šlo o to, z čoho vyrastá, z nedostatku pokory.    

Pritom si, samozrejme, uvedomujem, že to nie je žiadne češstvo, teda nič, čo by sme mohli považovať za určujúcu obsahovú kvalitu národa, len som ho chcel podpichnúť. Podarilo sa, vytočil sa a nazval ma hlupákom, čo si nevidí ďalej od nosa. V poriadku, ukončil som náš spor, ale vieš, keď si Slovákom, máločo ťa naozaj nahnevá či rozčúli, áno, nasrdíme sa, ale kdesi vo vnútri stále zostávame nad vecou. Vám stačí vmiesť do očí, čo je celkom na povrchu, a hneď je oheň na streche.

Pre toto som rád Slovákom: robíme rozhodnutia bez ohľadu na cenu, a to ma nadchýna. Aj sa toho bojím, ale nadšenie je väčšie.