Intelektuálom z trucu

V poslednom čase sa stávam hračkou veľmi zvláštnych paradoxov. Vyšli mi teraz nejaké knihy v zahraničí, čosi sa pohlo, začali ma dokonca pozývať na čítačky do cudziny. Zastihlo ma to nepripraveného. Už som si odvykol byť „pornografom“, „ironikom“, „majstrom dialógu“, „veľkým rozprávačom“, „satirikom“, „antisocialistickým realistom“. Akákoľvek vnútorná motivácia písať vo mne už pred pár rokmi vyhasla a odvtedy som nechcel nič iné, len venovať sa svojmu vlastnému životu, občas si privyrobiť napísaním nejakej vtákoviny na kšeft a najmä mať od každého svätý pokoj. Lenže vysvetlite to svojim čitateľom v Nemecku či Anglicku, kde vás práve teraz objavili a domnievajú sa, že majú do činenia so stále aktívnym spisovateľom z exotického Východu!

Keď sedím pred cudzími ľuďmi a opäť čítam svoje texty alebo besedujem, asi málokto si uvedomuje, že tak, ako publikum pozoruje mňa, ja pozorujem publikum. Čerstvý postreh: intelektuáli na Západe sa na seba všetci plus-mínus podobajú. Nie, nemajú rovnaký tvar nosa, ani nenosia rovnaké vlasy, je to skôr záležitosť vnútorného vyžarovania. Presne vedia, ako majú vyzerať, ako sa majú správať a pohybovať, čo a ako majú hovoriť, aby bolo hneď každému jasné, že má do činenia s intelektuálom.

U nás to, myslím, také jednoznačné nie je. Každý intelektuál vyzerá ináč. Niekto ako zanedbaný bradatý bezdomovec, iný ako komunistický funkcionár v zle padnúcom saku a s mastnou prehadzovačkou cez pol hlavy, ďalší ako hip-hoper či raver v kapsáčoch, iný ako skinheadský hlavohruď-kulturista. Ak sa niektorý z týchto pestrých týpikov dostane na Západ, zaručene vyvolá decentné a zdvorilé prvotné rozpaky organizátorov. Jeho imidž totiž zväčša nezodpovedá normopredstave spisovateľa a intelektuála, ktorú majú zafixovanú na Západe. Začína sa to už na letisku, keď uvítací komitét spakruky oslovuje jedného okoloidúceho pasažiera v okuliaroch za druhým, už-už v ňom vidiac očakávaného sarkastického a treskuto vtipného autora Rivers of Babylon, zatiaľ čo bezkrkého holohlavého mäsiarskeho paholka v bunde a maskáčoch a s mdlým pohľadom nechá bez povšimnutia prejsť až k stanovišťu taxíkov, pretože... pretože.

Samozrejme, aj u nás vo východnej Európe sa nájdu takí, čo svojím výzorom a vyžarovaním vysielajú signály zrozumiteľné pre Západniara. Taký Maďar Péter Eszterházy, Čech Viewegh (s tými lennonkami je jasný) alebo u nás Hvorecký či Gruska, tých by si nikto s manuálne pracujúcim nepomýlil.

Čím to asi bude, že sme vo väčšine takí nekompatibilní? Mám pre to vlastné vysvetlenie, ktoré je možno hlúposť, ale na nič lepšie som zatiaľ neprišiel. Veľká časť dnešných slovenských intelektuálov, obvykle tých tvorivejších, sa formovala za komunizmu. Boľševická totalita totiž v istých ľuďoch, napríklad takých ako ja, vyvolávala záujem o knihy a vzdelanie skôr ako istý prejav trucu než hlbokej vnútornej potreby či pokračovania nejakej rodinnej tradície vzdelanectva. Intuitívne sme vycítili, že režim vzdelancov v podstate nenávidí (aj keď to, samozrejme, nemohol robiť otvorene, a tak naoko vzdelávanie „odtiaľ-potiaľ“ podporoval), my sme zasa nenávideli režim, a tak sme hltali knihy, filmy, muziku. Naprotiveň. Nikdy v živote som neprečítal toľko kníh ako za boľševika, nikdy som netrávil toľko hodín v debatách na ťažko uchopiteľné témy ako vtedy. Intelektuálmi sa takto mimovoľne stali aj ľudia, ktorým by to v normálnej spoločnosti otvorených možností, kde sa intenzívnemu knihomoľstvu venujú iba čudáci, nebolo ani na um zišlo. To je dozaista aj môj prípad. Iste, sem-tam by som si iste nejakú knihu prečítal (moji rodičia neboli žiadni intelektuáli, no knižnicu mali dobrú), aj hudbu, divadlo, film či výtvarné umenie by som mal dozaista rád, ale namiesto nejakého písania nezmyslov by som sa v mladosti pravdepodobne venoval nejakým atraktívnejším záľubám. Radšej by som si napríklad pospal alebo sa naučil hrať tenis.

Chtiac-nechtiac, hoci ma to skôr vyrušuje z pokojného života, ktorému som už medzitým privykol, začínam sa na staré kolená cítiť ako starý vojenský rezervista, ktorého po rokoch, keď to už vôbec neočakával, povolali do činnej služby a nútia robiť tie isté otravné cviky ako kedysi, keď bol ešte mladý, ctižiadostivý, slávybažný a bavilo ho to. Na svojich cestách zažívam situácie, ktoré by ma ešte pred takými desiatimi rokmi nadchli a nafúkli pýchou ako svinský mechúr. Dnes ma skôr obťažujú. Veď už starí Číňania vynašli kompas nie preto, aby ho používali pri cestovaní, ale aby s jeho pomocou správne a podľa zásad feng šuej založili stavbu domu. Čím som starší, tým viac takémuto pohľadu rozumiem.

Foto: Dušan Taragel © 1979