Dokonalí my!

Muži! Vraj umierame mladší, je to škoda. Škoda, lebo sme dokonalí. Ja určite. Vždy, keď sa ráno pozriem do zrkadla, naplní ma pocit zadosťučinenia. Dívam sa na zhmotnený Boží úmysel. Keď Boh tvoril muža, predstavoval si mňa. Takmer naisto.

Keď nosím ružový svetrík, som gay? Alebo červené menčestráky? Mohol by som byť gay, mám s tým síce troška estetický problém, so sexom, viete, ale inak mužov milujem. Aj toto som už kdesi spomínal, ale musím sa k tomu vrátiť, lebo kompliment, ktorý by ma potešil viac, mi odvtedy ešte nikto cudzí nezložil. Jedna z kolegýň ma mala za gaya a možno ešte má, za takého neprebudeného, žijúceho v heterosexuálnom zväzku, ale inak bukvicu ako z Village People. A ja sa z toho teším dosiaľ. Z tej predstavy, že ma niekto vníma ako natoľko kultivovaného alebo čo, že sa mu zdám teplým.

Sám sa cítim ako muž, teda len vtedy, keď nie som s kamoškami, ale inak zarastený, cibuľou smrdiaci valibuk, macho, samec (a teraz som si odpľul). Mám vŕtačku a viem s ňou celkom slušne zaobchádzať, aj pílku mám, na železo i na drevo, dokážem namontovať luster tak, aby nikoho nepotriaslo, dokážem vymeniť kvapkajúci kohútik, namontovať prahy aj zvonček, osadiť police v špajzi, mám hasák a nebojím sa ho použiť, mám kombinačky, rašpľu, kladivo, sadu kľúčov, šubleru, vodováhu, mám taký nástavec na vŕtačku, ktorým doťahujem vruty a plánujem si kúpiť zverák. Ponk mám. A raz som zastrelil kocúra. Vzduchovkou. Teda ak som ho trafil.  

Všetok nábytok z IKEA som dosiaľ zložil sám, len na základne návodu, a všetok ešte slúži. Je fakt, že tieto práce mi poriadne dokážu hnúť žlčou, ale to preto, že som neurotik a Švédi, čo ten nábytok vymýšľajú, sú všetci sadistickí šialenci. Pochvala, ktorú očakávam, je len malým zadosťučinením, ale čo už so mnou, keď som stelesnená skromnosť?

Mám dokonalý orientačný zmysel. Fakt: kadiaľ som raz šiel, tadiaľ už trafím vždy, a na miestach, kadiaľ som nešiel, ale videl som mapu, dokážem odhadnúť skratku. A pozor, nikdy, naozaj nikdy nenechávam hore záchodovú dosku. Lebo u nás sa toaleta zaklápa vrchným deklom, každý si zdvihne, koľko potrebuje, ale potom ju uvedie to prirodzeného stavu, aby sa na nej dalo bez prievanu sedieť.

Som sebaironický a srším humorom. Vynikajúco varím a vždy, keď sa manželky pýtam, či si mám ožehliť nohavice, povie, že netreba, že ona ich ožehlí, ale zvládol by som to. Bez problémov. Vysávam a upratujem, som špecialistom na vytieranie podlahy na chodbe.

Som zdravo sebavedomý, poznám svoje reálne kvality, žiadny oidipákom zmietaný narcis, s maminkou mám vrúcny vzťah, voláme si každý večer.

Nech sa skúmam akokoľvek, jedinou fakt problémovou vecou sú hromadiace sa obaly od šampónov v kúpeľni, tuby od zubných pást a fľašky od kečupov v chladničke. Ale môže sa také čosi vyhodiť, keď vždy sa z toho ešte dá tá troška vymačkať, vytlačiť, vytrieť? Nemožno. Každý správny muž predsa vie, že v zubnej paste vždy ešte čosi zostalo.

Poznám veľa mužov a všetci sme takíto. Až na tú latentnú homosexualitu, pripúšťam, a na tie hovädá z posilňovne. Milujeme umývanie riadu, ale čo už, keď máme tie prekliate umývačky? Nič.

Muži, ach, muži, možno nás vôbec nemilovať?