Coming out

Bola som s kamarátkami na kávičke, taká psychohygienická hodinka v strede týždňa po práci, prebrali sme diéty, svetríky, recepty, knižky a filmy a samozrejme – vzťahy. Prispela som svojou troškou. Posťažovala sa. Poutešovala, koho bolo treba, potešila, pochválila, mĺkvo a rezignovane sa zarmútila v náležitých pasážach a keď sme odišli na WC pozrieť, či sme dievčatá, takmer som zabudla odbočiť správnym smerom.

Lebo zvonka som to bol stále ja, viac-menej muž, samec, aspoň formálne určite, hoci nikdy som nič na večeru neulovil vlastnými rukami, ani dom nepostavil, ani syna nesplodil. Stromov som síce zasadil niekoľko, ale to zrejme nestačí, celkom muž určite nie som. Aspoň si to myslím. Nie v okamihoch, keď o sebe hovorím v ženskom rode, lebo to je viac-menej zo žartu (aj keď podvedomie by k tomu vedelo povedať svoje), ale vtedy, keď počúvam usmoklenú kamošku, ktorej frajer strelil a ona vie, že by ho mala nechať tak, ale nevládze, lebo ho až príliš ľúbi.

Ja by som jej hneď povedal, čo s tým, ako sa tým hajzlom rozísť a čo urobiť s telom, lebo keď niekto udrie raz, udrie aj znova. Ale ja nemôžem, lebo ak by som jej aj povedala to isté, tak cítim, že mne sa to ľahko povie. Ľahko, lebo nie som v tej situácii a ak by som ho milovala tak ako ona, tak by som asi tiež dúfala, že už to neurobí. Že už neudrie a možno aj tú facku občas zniesla, ak by som si bola istá, že zostane len pri nej. Rozum by kričal nechaj ho, ale nebolo by ho počuť, hoci srdce by len tíško šepkalo – ľúbiš ho.

Nie, nenamýšľam si, že naozaj viem, ako ženy premýšľajú a cítia, len sa v svojej ženskej polohe snažím premýšľať a cítiť tak, ako si myslím, že to robia. Baví ma to, nesmierne obohacuje a veľa som sa naučil, aspoň sa mi zdá. A najlepšie je, že už sa prepínam automaticky, vždy podľa momentálneho optimálneho vzorca sociálnej kompatibility. Muž, keď treba, a keď treba, tak žena. Mentálny hermafrodit. Cítim sa s nimi dobre, často lepšie ako s mužmi a zdá sa, že je to vzájomné, ale to môže byť len hypotéza.

Vlastne celé to s tým mentálnym hermafroditom je asi umelý konštrukt a ja som jednoducho babský pupok. Určite však viem, že väčšina mužov spriaznených vekom alebo spoločenským statusom a väčšina žien to má rovnako. Vychádza mi to teda tak, že všetci sme trocha mentálnymi hermafroditmi, ženami a mužmi, čo sa, keď sa to hodí, prepínajú do opačného módu. Snažíme sa premýšľať a cítiť ako oni, ako ony, aby sme si boli bližšie, keď máme pocit, že sme si ďaleko, alebo len vtedy, ak sa nám to práve hodí.

Lepšie si vtedy rozumieme? Možno, avšak myslím si, že tak robíme predovšetkým preto, aby sme lepšie vychádzali sami so sebou v tom svojom dominantnom pohlaví. Lebo muži, tak isto ako ženy, sú občas, keď sú sami sebou, pre tú druhú stranu neznesiteľní.

Zvláštne je, že mentálny hermafroditizmus funguje len vtedy, ak on alebo ona nie sú práve na love. Akoby nás estrogén či testosterón tejto schopnosti zbavovali, hoci ak by sme sa naozaj vedeli prepínať, spolunažívali by sme harmonickejšie.

Zase o vzťahoch? Bože uchovaj, ani za svet, ignorujme teda odbočku z predchádzajúceho odstavca a vráťme sa k môjmu ženstvu.

Áno, v obchode s dámskou bielizňou sa na mňa dívajú skrz prsty, ale je to len malá daň za pocit úplnosti, ktorým ma moje ženské ja napĺňa. Katarzné slzy preliate pri romantických komédiách dokážu ovlažiť aj to najubolenejšie srdce a ak nie, tak tabuľka čokolády a fľaša červeného vína určite. A hoci si to prežijem v ženskej polohe, funguje to aj na tú mužskú časť, a to je na mentálnom hermafroditizme najúžasnejšie. Lebo len natoľko som mužom, nakoľko to je žene vo mne príjemné.

Ale možno to všetko o pár dní popriem. Viete, mám svoje dni a vtedy sa zvyknem príliš pozorovať.