Na úradoch je každý deň blbec

Kamarátka si nedávno užila deň-blbec, aj keď ona tomu hovorí ešte podstatne vulgárnejšie. Pred časom sa nie celkom dobrovoľne sťahovala, a tak bola nútená vo zvýšenej miere komunikovať s úradníkmi a telefonistkami. Keď už si pokaziť náladu, tak jednorazovo a totálne, vyhradila si teda na „úradovanie“ jeden celý deň. Niečo vybehala, niečo vytelefonovala a s elektrárňami komunikovala mailmo. Začala slušne: pozdravila dobrý deň a s úctou. Postupne, ako sa úradníčke vôbec nedarilo chápať, čo od nej chce, pritvrdzovala slovník. Až ju napokon poslala tam, kam slušné a nevytočené ženy nikdy nikoho neposielajú.

Potrebovala svoj hnev trochu rozriediť, tak nám, skupine kamarátok na maile, celú korešpondenciu poslala, nech aspoň patrične oceníme skvostnú gradáciu argumentov. Prečítala som si a pri všetkej empatii ku kamarátke a jej zúfalstvu mi to predsa len nedalo, aby som ju taktne neupozornila, že chyba je fakt na jej strane a že takto si len neuvážene vyrába ďalšie zbytočné problémy, lebo ak jej doteraz úradníčka nemohla pomôcť, teraz jej už nebude ani chcieť pomôcť. Nehovoriac o tom, ako si tým poriadne zaprasí svoju karmu.

Medzitým, ako som ja, Vasilisa premúdra, kamarátke dávala prednášku na tému „po dobrom ďalej zájdeš“ a „nešír zlobu, vráti sa ti to“, došla kamarátke odpoveď na jej vulgárny mail. Mimoriadne slušná a komisná. Že jej reklamácia bola plne akceptovaná a všetko je vybavené tak, ako navrhovala hneď v prvom maile.

A bolo.

Z pamäti sa mi okamžite vynorila spomienka z detstva, keď moja babka dostala balík od brata z Ameriky, plný podivných vecí, napríklad skvelý fotoaparát Kodak, ktorému chýbalo len sklíčko na objektíve, prekrásny nórsky sveter s drobnou prepálenou dierkou na golieri a vychrtnutá bábika s veľkými prsiami a šokujúco dlhými nohami (vôbec som netušila, čo je to Barbie) s jednou bielou topánočkou. Nebolo to použiteľné, ale voňalo to čarovne Amerikou a kapitalizmom. Socialistickí colníci vyrubili babke clo, ako keby bol balík plný nových funkčných fotoaparátov, najmódnejších svetríkov a hračiek. Babka zahrešila, zobrala balík a dovliekla ho spolu so mnou na colnú správu. Tam zahrala niekoľkým colníkom postupne tú istú presvedčivú scénku: „Ja som len úbohá vdova a dôchodkyňa, privyrábajúca si upratovaním, a tuto moja vnučka, chudera, má rodičov chudobných intelektuálov, ten sveter potrebuje ako soľ.“ Colníci nás potom nechali dobrú hodinu čakať pred kanceláriou. Hanbila som sa za babku príšerne a s predpubertálnou vševedúcnosťou som jej dokola vysvetľovala, že oni majú svoje sadzobníky, podľa ktorých pri vyrubovaní cla postupovali, na nich jej divadielko nezaberie.

Zabralo.

Clo znížili na pár korún, plus kazetu luxusného, mierne sa mrviaceho mydla po záruke z predmetného balíka, ktorú akosi zabudli po preclení vložiť späť. Plus, ako sa domnievala babka ešte niekoľko rokov potom, colníci si tam určite nechali aj tú druhú Barbiinu topánočku.

Po tejto príhode som z pamäti vylovila aj ďalšie skúsenosti s úradníkmi. Črtalo sa z nich celkom pevné pravidlo: pokiaľ som bola slušná, chápavá a postupovala podľa predpisov, nič sa nedalo, všade bol nejaký háčik. Stačilo sa naštartovať a poriadne na niekoho nakričať a to, čo predtým nešlo, čo bolo v rozpore s internými predpismi, zákonmi aj zdravým rozumom, sa zrazu zázračne vyriešilo.

Niektoré veci sa nemenia ani revolúciami, režimami, dobami, ničím. Zdá sa, že úradníci patria medzi ne. Nech je akákoľvek doba, nech je občan, volič a zákazník akýkoľvek pán, úradník je väčší. Má totiž v rukách na krátku chvíľu podivnú malú, zato absolútnu a monopolnú moc nad kúskom nášho osudu. A moc ľudí nielen korumpuje, ale aj znecitlivuje. Na druhej strane, kto chce zostať slušný, nehrať divadlo, nekričať a nekaziť si karmu, ten má smolu. Ale možno už dozrel čas na novú živnosť – komunikátor s úradníkmi. Ja by som to robiť nedokázala, ale rada za to zaplatím. A tá moja v úvode spomínaná kamarátka by sa na túto robotu mimoriadne hodila.