Vlastná tvár o polnoci v tmavej uličke

Skúste na chvíľku zatvoriť oči a v pamäti si vybaviť tvár nejakého neznámeho človeka, ktorého ste dnes náhodne po prvýkrát v živote stretli a mali ste možnosť sa na neho chvíľku pozerať. Napríklad čašníka, predavačku alebo spolucestujúceho v MHD či vo výťahu.

Máte?

A teraz skúste jeho tvár popísať.

Ide vám to? Nezdá sa vám, ako keby vám nejaká temná sila rovno pred očami ten obraz postupne, ako sa snažíte vysloviť základné charakteristiky tej tváre, zmazávala?

Ak nezdá a v pohode ten obraz stále vidíte pred očami, potom ste asi expert pracujúci často s obrazom a podobou ľudí. Ak sa vám ten obraz totálne rozostril, tak sa vám stalo to isté, čo mne a čo popisuje Malcolm Gladwell vo svojej úžasnej knihe Mžik. Súvisí to s problematickým presúvaním informácií z podvedomia do vedomia. Treba na to cvik a slovník. Je to niečo podobné ako zapamätať si chute či vône. Zväčša to dokážu len profesionálni degustátori. Aj o tom píše Gladwell a spomína to pri ďalšom zaujímavom teste, takzvanom trojuholníkovom. Ide v ňom o porovnávanie chutí používané pri testovaní nových či konkurenčných výrobkov. Ak nalejete do dvoch pohárov napríklad pepsikolu a kokakolu, väčšina skalných konzumentov jedného z týchto nápojov celkom presne určí, ktorý je ktorý. Akonáhle však pridáte tretí pohár s jedným z tých dvoch nápojov, málokto správne trafí všetky tri, darmo sa bude dušovať, že svoj obľúbený nápoj rozozná aj o polnoci a ten druhý je predsa vyslovene hnusný. Je to práve tým, že pri treťom pohári si musíme dve predošlé chute uložiť do pamäte, na čo potrebujeme pojmoslovný aparát a dlhodobý tréning. Veď vyskúšajte, ak pre nič iné, tak aspoň máte pekný program na večierok.

Tieto experimenty mi pripomenul článok v ženskom časopise, kde sa traja redaktori pokúšali urobiť si svoj vlastný identikit. Vedľa bola vždy uverejnená aj ich originálna fotografia a mne sa zdalo šokujúce, ako slabo dokázali napodobniť svoju podobu, ktorú predsa nemajú len v nejakej krátkodobej podvedomej pamäti, ale každé ráno sa na ňu pozerajú do zrkadla. Pri článku bola adresa na stránku, kde si to môže každý vyskúšať sám a tak som sa s chuťou pustila do roboty. Dobrú hodinu som sa s tým babrala a keď som sa ako tak spoznávala, poslala som svoj identikit na posúdenie kolegom. Vôbec som sa podľa nich nepodobala. Cítila som sa totálne neschopná. Kamarátka mi našťastie napísala niečo podobné, čo tvrdila aj psychologička pri spomínanom článku, teda že človek si svoju tvár pamätá rozostrene, zveličuje svoje nedostatky, ktoré si iní ľudia ani nevšimnú a naopak, tí si všimnú iné, podstatnejšie veci. Ľahšie sa robí indetikit niekoho iného ako seba.

Lenže, podobný experiment robili zhodou okolností aj v jednom bulvárnom denníku. A nezostavovali ho žiadni laici ale policajný expert na identikity. Požiadali ho, aby urobil podobu ministra Kaliňáka. Podľa mňa sa teda podobá ešte menej ako ja na seba, ale vraj ho zopár policajtov na základe toho nákresu rozpoznalo. Že vraj najdôležitejšie je trafiť oči. Rozmýšľala som nad tým, akú výpovednú hodnotu môže mať identikit hľadanej osoby, ktorú sme zahliadli pár minút v tmavom kúte, či ktorá nás priamo fyzicky ohrozovala, keď nevieme správne urobiť vlastnú podobu či podobu ministra neustále sa pretŕčajúceho v médiách. Aj na to má práve Malcolm Gladwell vo svojej knihe celkom dobrú odpoveď, ktorá by mohla vysvetliť, v čom väzí úspešnosť tejto policajnej metódy. V ohrození mimoriadne zostríme zmysly, mnohí stav vrcholného napätia popisujú, ako keby sa to odohralo v tuneli, zaostrene na dôležitý bod či osobu a spomalene. Naša myseľ je prepnutá na autopilota, teda podvedomie, ktoré popri množstve sebazáchovných činností ukladá niekam do pamäte veľmi presné obrázky.

A aké teda z toho plynie ponaučenie? Podľa mňa hneď tri. Že sa treba sústrediť na oči, veriť svojmu podvedomiu a nepremazávať obraz v ňom zbytočnými pokusmi slovne ho popísať. A keď nič iné, aspoň máte na hodinku pekný program, kým si vyklikáte svoj vlastný identikit.