Kde sa túlajú naše duše

Malé dieťa si najprv predstavím v kočíku, ako si obzerá vlastné ruky. Každé bábätko je tým zaujaté. Pokúša sa pochopiť, že tá ruka je jeho. To je akt prvého privlastnenia. Je strašne zložité odlíšiť vnútorné od vonkajšieho. Dieťa vie, že keď zaplače, zjaví sa mama s teplými rozkošami. Aj ona je jeho, ale inak než ruka, ktorú dieťa ovláda priamo a nesprostredkovane. Na reakciu ruky nemusí čakať, nemusí sa jej dovolávať, nemusí mať strach, že nepríde.

Dieťa sa nestará o zložitý systém povelov, káblov, ovládačov a informačných čidiel, ktoré technicky zabezpečujú pohyby rúk. Necíti ho a ani ho v budúcnosti nikdy neucíti. Jeho spojenie s rukami, očami, orgánmi látkovej výmeny či sexu je priame. Jeho telo je spojené s dušou v jednote, ktorú až omnoho neskôr naruší zoom filozofickej reflexie.

Oddelenie tela a duše je stará filozofická pasca. Sme zvyknutí a väčšina našej skúsenosti nám to aj potvrdzuje, akí nerozluční sú títo dvaja kamaráti. Vedno kráčajú životom. Držia sa za ruku, či presnejšie duša drží telo za ruku.

To je svet dňa, bdenia. Ale v noci, keď telo odpočíva, duša ho opúšťa. Odchádza do iných, virtuálnych svetov a v nich lieta, padá, zažíva dobrodružstvá či horory. Tieto svety s nikým nezdieľa. Sen je prvá emancipácia duše.

Je to lákavá predstava mať dušu nezávislú od tela, ktoré starne, kazí sa a nakoniec sa rozpadne. Poznáme mnoho príbehov o tom, čo duša robí, keď nie je v nás. Ako prichádza do nášho života na návštevu. Ako nám je prepožičaná. Alebo naopak, ako si vyberá v požičovni tiel, aby v jednom z nich čosi vykonala, kamsi prišla, dostála očakávaniam, ktoré budú neskôr zhodnotené. Tieto príbehy nie sú príliš lichotivé pre jedinečnosť nášho fyzického bytia. Avšak ponúkajú život poza horizont jedinej hry. A nakoniec, o nič lichotivejší nie je ani sebecký gén.

Moderný mýtus o Indiánovi rozpráva jeden český spisovateľ v príbehu o cestovaní lietadlom. V šesťdesiatych rokoch letel s Indiánom z Európy do Pittsburghu. V New Yorku museli prestupovať a niekoľko hodín čakať na prípoj. Čech objavil lietadlo, ktoré letelo skôr a vymenil si letenku. Keď zazrel Indiána v hale, poradil mu to isté. Indián zdvorilo odmietol. „Moja duša aj tak ešte nepriletela.“

Indiánova reakcia zhrňuje skúsenosť, ktorú pozná mnohý z nás, aj keď Indián to vyjadruje metaforickejšie a presnejšie. Táto skúsenosť hovorí o tom, že človeku trvá istú dobu, kým sa adaptuje na nové prostredie, na inú krajinu, iné pravidlá. Musí si v duchu zmeniť telefónne čísla, čísla kreditiek, cestovné poriadky verejnej dopravy, ceny v obchodoch. Prehodiť šatník z leta na zimu.

Je to únavné a chvíľu to trvá. Každý, kto chodil pracovať do zahraničia napríklad na týždňovky, vie, ako veľmi to bolí. Ako sa duša neustálou výmenou softvéru opotrebováva, ako prichádza dlhotrvajúca únava a smútok. Niekedy sa tí dvaja nerozluční priatelia celkom odcudzia.

Teraz si predstavte, čo sa deje na internete. Ľudia, ktorí v ňom spolu komunikujú, sú neviditeľní, ukrytí za anonymnou adresou, ktorú si ktokoľvek a kdekoľvek vytvorí za pár minút. Nič o nich nevieme, iba ten login a akúsi IP adresu, ktorá môže byť každú chvíľu iná. A predsa sú to živí ľudia. Niekto, kto nám rozumie. Kto si pamätá vlastnú minulosť a aj tú našu, ktorú sme mu už prezradili. Nevieme, či je tá minulosť pravdivá a vlastne ani nevieme, čo to pravda v internete je. Nemáme tušenia, ako ten človek vyzerá, ako sa práve tvári, čo robí, ako vonia. Jeho existencia sa realizuje iba v slovách. A v myšlienkach, ktoré tie slová reprezentujú.

V akomsi prenesenom zmysle komunikujú v internete medzi sebou duše priamo. Nepotrebujú telá. Iba prsty, ktoré sa ženú klávesnicami. Nezáleží, či jeden sedí v Bangkoku či v Seredi a druhý v Pittsburghu či tiež v Seredi. Ich duše sa rozprávajú vo svete, ktorý, podobne ako sen, je našim telám nedostupný. Vznášame sa kdesi v nepriestore. Klameme sa, že nás pri tom omína stolička. Sme oslobodení, zmnožení počtom otvorených komunikácií, omámení z tej bezprostrednej priamosti a blízkosti.

Chvíľu to trvá, vstávajúc od počítača, kým sa nám duša vráti späť. Kým si ju znovu zotročí naša smrteľnosť, malosť a pomalosť. Zatiaľ to ešte voláme prvý svet, svet dňa, svet nesprostredkovanej skúsenosti. Ale ešte nevieme dosť o tom, čo sa stane, až niekto odmietne vrátiť sa.