Veľké, dramatické situácie nie sú príjemné pre život. Nútia konať; radikálne a hneď. Slávne Churchillovo pripomenutie „Ak nevieš, čo máš robiť, nerob nič“ v okamihu krízy neplatí. V nej aj nič je čin. Zlyhanie. Kapitulácia.
Na rozdiel od snov každodennosť netúži po veľkých činoch. Je si vedomá, že život je príliš dlhý. Hysterické gesto, akým reagujeme na mimoriadnosť situácie, sa po chvíli vyčerpá. Hrdinstvo nemôže byť trvalý stav.
V dráme to neplatí. Od zvonenia po potlesk trvá sotva dve hodiny. Postavy musia konať, smerovať k nevyhnutnej tragédii. Aby sme rozumeli ich náhlivosti k činom, drámy sa zvyknú začínať niečím nepremlčateľným. Hamlet a jeho zavraždený otec. Achilles a mŕtvy Patrokles. Antigona a nepochovaný brat.
Takto pateticky sa začína aj malý film Irina Palm: zomiera dieťa. Keby zomieralo bez nádeje, bola by to tragédia bezmocnosti. Jóbova skúška z pokory. Chlapček však má ešte šancu. Kdesi v Austrálii objavili liečebný postup, ktorý môže pomôcť. Treba iba peniaze. Nie príliš veľa. Liečenie je zadarmo, iba letenky, hotel, strava, taxíky. Chlapčekova rodina však už žiadne peniaze nemá. Čo sa dalo zohnať, je minuté. Dom starej mamy predaný a vo všetkých bankách sú už dlžníkmi. Je čas ísť vylúpiť banku. Ale to urobiť nedokážeme.
Film je príbehom starej mamy Maggie, vdovy, ktorá nemá žiadnu kvalifikáciu, nič nevie a odkedy minula peniaze za dom na liečenie vnúčika, nevlastní nič. Nevieme, čo robia rodičia jej vnuka, syn Tom a jeho žena Sarah, ale vieme, že peniaze na cestu už zohnať nedokážu. Sú bezmocní, zúfalí a ich vzťah s Maggie je preto napätý a zlý. Vďačnosť je najhorší kamarát.
Maggie tomu rozumie. Trpezlivo znáša drobné nespravodlivosti. Vie, že toto je vonkoncom nepodstatné. Horí dom.
Kráča mlčky Londýnom a nevie, čo by spravila. Možno hľadá firmu, ktorá by vymenila jej život za život chlapca. Ale takej v jej dosahu niet. Až uvidí tabuľku vo výklade, ponúkajúcu prácu, vkročí do bordelu.
Ktovie, ako by ten film nakrútili pred dvadsiatimi rokmi, ale po Monice Lewinsky už poznáme do podrobností, ktoré by sme neradi vysvetľovali svojim deťom, aké veci sa robia aj prezidentských kanceláriách. Že sa také veci robia v bordeli, nás neprekvapuje. Krém na ruku, červené tlačidlo, trochu masírovania, servítka. Krém na ruku, červené tlačidlo.
Maggie nie je nadšená, ale po pár dňoch už vie, že je to lepšie, ako vylúpiť banku. Je to iba práca. Manuálna, nie ľahká, vyžadujúca si talent, výdrž, skúsenosti a cit. Keď už musí, robí to skvele. Dostáva umelecké meno Irina Palm. Jej hranica medzi etickým a hnusným sa posunula. Už sa pred sebou nehanbí. Iba rozprávať sa o tom netúži s nikým.
Zarobí dosť peňazí a dá ich synovi. Ale on je napriek jej striktnému odmietnutiu posadnutý potrebou dozvedieť sa, ako matka peniaze získala. Jedného dňa ju sleduje a dozvie sa pravdu. A niečo s tým musí urobiť.
To je situácia filmu Irina Palm, v ktorej sa všetky hlavné charaktery obnažia až na kosť. Maggie, päťdesiatnička, ktorú táto mladosťou posadnutá doba vôbec nepotrebuje. Ale ktorá sa dobe navzdory nevzdala. A našla riešenie.
Jej dospelý syn Tom je zahnaný do najpotupnejšej pasce tejto ešte stále maskulínnej doby. Nedokáže dostáť svojej roly ochrancu a živiteľa. Jeho lúzerstvo ho ponižuje. O to viac, že jeho mama to dokázala. Tom je v pasci vlastnej pýchy, cíti sa nepotrebný a nevie, ako ďalej.
Sarah nenávidí svoju svokru, pretože je povinná jej byť vďačná. Zároveň však celej situácii rozumie. Žensky a úplne správne. Veľmi vyrastie. Sarah je obdivuhodná vedľajšia postava.
A ešte je tam smutný, cynický, večne popíjajúci balkánsky majiteľ londýnskeho upršaného sex baru, ktorý z ktovieakej príčiny zamestnal rovesníčku.
Keď sa to celé skončí, nikto z nich nie je, akým bol. Alebo inak: všetci hlavní hrdinovia tejto súčasnej, nehrdinskej drámy sú na jej konci pokornejší, tolerantnejší a múdrejší. Zdajú sa byť paradoxne bližší svojim skutočným povahám. Každý z nich niečo podstatné pochopí. To je krásna katarzia.
Irinu Palm hrá Marianne Faithfull. Nádherná dáma, ktorá toho prežila toľko, že mohla už dávno ležať v Panteóne sexu, drog a rockandrollu. Je v nej zvláštna pomalosť. Tlmená žiara, akú v sebe nosili niektorí starí herci: Jean Gabin, Marcello Mastroianni, či Jeanne Moreau. Hrá s minimom mimiky. Len ústa niekedy prezradia silu vôle, pobavenie, sympatiu. Je v nej nesmierna dôstojnosť, keď si do práce donesie zopár maličkostí a skrášľuje si svoju „kanceláriu“.
Obyčajná, zúfalá, dospelá žena sa prestala báť. Dá sa o ňu oprieť. Mať tak takú starú mamu, až raz bude treba.
Marianne Faithfull je výnimočná herečka vo veľkej role. Ak nie je možné film Irina Palm jednoznačne odporučiť, tak iba preto, že režisér Sam Garbarski vedie príbeh príliš priamočiaro. Chýbajú v ňom bočné motívy, ktoré by ho priblížili viac životu. Film vedie diváka za ruku, a to niekedy ruší.
Ale koľkokrát chodíme do kina na herca či na herečku. Tak bežte na veľkú dámu. Aj keď si našla zvláštne zamestnanie.
Irina Palm, Irina Palm. Belgicko – Luxembursko – Veľká Británia – Nemecko – Francúzsko, kino, 103 min.
Réžia: Sam Garbarski
Scenár: Philippe Blasband, Sam Garbarski, Martin Herron
Kamera: Christophe Beaucarne
Hudba: Ghinzu
Hrajú: Mariane Faithfull – Maggie / Irina Palm, Miki Manojlovic – Mikky, Kevin Bishop – Tom, Siobhan Hewlettová – Sarah, Dorka Gryllusová – Luisa
Oficiálna stránka filmu: http://www.irinapalm-themovie.com/home.htm
František Gyárfáš viac od autora »
Vaše reakcie [15]
Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom
Bez návratu
Harris alebo Problém vyvrcholenia
Hranica medzi jednoduchým a banálnym
Mokrá Keira pri fontáne osudu