Bez návratu

Neviem si predstaviť nános civilizácie, ktorý by odstránil z najsúkromnejších úvah kohokoľvek myšlienku „zub za zub“. Rodí sa z nepoddajnej, individualistickej, pyšnej zaťatosti ľudského rodu: „Toto mi nikto nesmie urobiť bez trestu!“

Dávno vieme, že civilizácie nie sú postavené na preberaní práva do vlastných rúk. Ak uragán zbúra môj dom, nie je možné ísť zbúrať dom vetru. Ríše odvždy nivočili jednotlivcov, stojacich im v ceste. Zotročovali krajiny, vyháňali národy, vyvražďovali rasy. Ale jednotlivec sám ríše zla neporazí.

Na nápravu krívd, na ochranu ľudských práv, majetku, dôstojnosti, či iba holých životov, je často nevyhnutné spojiť individuálne sily, zastrešiť ich zákonmi, zabezpečiť úradmi, obklopiť políciou a armádou, zabezpečiť zmluvami, krytými mocou k obrane.

Vieme to, rešpektujeme a spoliehame sa na to. A predsa, v náhlej úzkosti, v osamotení myslíme na to, čo by sa stalo, keby nám osobne urobil niekto čosi neodpustiteľné. Čosi, čo tak rozvráti základy nášho života, že nám na ňom prestane záležať. A navyše, to čosi ostáva nepotrestané. Či už preto, že páchateľa nie je možné vypátrať, alebo preto, že ho nie je možné potrestať. Chýbajú dôkazy. Alebo právny systém nedovoľuje trest, ktorý si podľa nášho najhlbšieho presvedčenia vinník zaslúži.

Zrušenie trestu smrti je výsledkom racionalizmu a osvietenectva. Ich argumenty nezúčastneného rozumu nás presvedčujú, aby sme s týmto zrušením súhlasili.

Rozum nie je ľudské vnútro. Je iba jeho oficiálny hovorca. Pri diskusiách o najvyššom treste sa nikto nepýta milencov zavraždených, ich rodičov, detí. Odpoveď by tak často znela: „Oko za oko, zub za zub.“

Práve toto sa stalo Erice Bainovej. Večer po robote sa išla prejsť s priateľom Davidom do parku vyvenčiť psa. New York už dávno nie je mesto, kde ísť po zotmení do parku bol adrenalínový šport pre dobrodruhov. To by Erica s Davidom neurobili. Sú to normálni, dospelí ľudia, pre ktorých je radosť zo života sledom jednoduchých, každodenných maličkostí. Práca, láska, drobné darčeky.

Sú v parku a uprostred milióna im podobných stretnú troch hlúpych mladíkov, ktorí ich bezdôvodne dobijú na smrť. Teda Davida. Erica sa po troch týždňoch preberie z kómy. Už neskoro ho čo i len pochovať.

Prázdny byt. Strach vyjsť na ulicu. Mlčiaca polícia, nemajúca jedinú stopu. Čím zaplniť tú prázdnotu? Ako upokojiť zúfalo boliacu dušu? Aký trest si predstaviť pre mladíkov, reprezentujúcich personifikované zlo počas bezsenných nocí, ktoré ovláda jediná túžba – nebyť?

Erica má mocné povolanie. Rozpráva do rádia svoje úvahy o meste New York, ktoré milovala a teraz sa ho tak veľmi bojí. Nechce zošalieť. Pokúša sa pokračovať v práci. Rozpráva svoje úvahy ďalej. Sú iné, temné a smutné, ale aj tie patria do arzenálu nášho vnútra.

Zmenila sa. Je možno hlbšia, presnejšia, autentickejšia, než bola predtým. Keď jej život mal svoj normálny smer. Ale možno je to iba rozdiel medzi optimizmom a pesimizmom. Na plnosti pohára nezáleží.

Keďže sa bojí, kúpi si revolver a nosí ho všade so sebou. Vo svete, ktorý tak dobre, a tak inak, poznala predtým, jej náhoda prináša do cesty ďalších sadistov, gaunerov a vrahov. Ibaže ona už nie je tým, čím bola predtým. „Oko za oko, zub za zub.“

O tomto je smutný filozofický thriller Neila Jordana Niet návratu (USA, 2007). O človeku, ktorý netušil, že raz bude rozprávať o svete nielen v krásnych metaforách, ale ho bude aj brániť so zbraňou v ruke. Zákonu navzdory.

Ericu Bainovú hrá Jodie Fosterová. Neviem si predstaviť nikoho iného, kto by túto rolu mohol takto hrať. Snáď je to tým, že Jodie Fosterovej nedokážem uveriť, že hrá. Ona je Erica Bainová, dospelá žena, ktorá svoj svet drží pokope so zúfalou, introvertnou zaťatosťou. Na plátne nevidíme postavu, ale krehkú, citlivú, avšak neohnuteľne na svojom stojacu ženu. To nie je bežné. To je majstrovské.

Jodie Fosterová bude pre mňa vždy najmä štrnásťročná prostitútka z filmu Taxikár (r. Scorsese, 1976), ponížená dievčina zo Znásilnenia (r. Jonathan Kaplan, 1988) a policajná študentka z Mlčania jahniat (r. Jonathan Demme, 1991). Vždy išlo o spravodlivosť, ktorá nefunguje. A ona to nemieni vzdať.

Film Niet návratu je o strachu, o vzbure, ale ešte aj o niečom inom. Policajný detektív Mercer tuší a možno už aj vie, čo spája všetky tie vraždy. Sedí s Ericou v bare a rozpráva jej o práve a spravodlivosti. O svojej viere, že právo musí stáť nad spravodlivosťou. Že musí ňou byť. Lebo nie sme bohovia. Sme iba ľudia.

Stanú sa z nich zvláštni priatelia. Slečna Raskoľnikov a Porfirij Petrovič. Dvaja ľudia, ktorí obaja vedia, že sa svet vymkol z normálnych koľají, ale každý verí v inú nápravu.

Film Niet návratu nakrútil skvelý írsky režisér Neil Jordan, autor filmu Hra na plač (VB, 1992). Naplnil ho smútkom. Revoltou. Porozumením. Ak vám nevadí strieľanie tých zlých, je to skvelé kino.

Niet návratu, The Brave One. USA – Austrália 2007, kino, 122 min.

Réžia: Neil Jordan
Scenár: Roderick Taylor, Bruce A. Taylor, Cynthia Mortová
Kamera: Philippe Rousselot
Hudba: Dario Marianelli
Hrajú: Jodie Fosterová – Erica Bainová, Terrence Howard – detektív Mercer, Nicky Katt – detektív Vitale, Naveen Anders – David Kirmani, Mary Steenburgenová – Carol
Oficiálna stránka filmu: http://thebraveone.warnerbros.com/