Mikuláš, čo to máš medzi nohami?

Samopal nabitý dvoma guľami!

Ako škôlkari sme pred blížiacim sa šiestym decembrom túto tupú odrhovačku, síce celkom bez znalosti podtextu, zato maximálne hlasno a čo najbližšie k súdružkám, vyrevovali na monotónnych vychádzkach, pred spaním, po olovrante, pri každej príležitosti a donekonečna. Potom ten deň s vyleštenými čižmami vážne prišiel a keď takto nastalo lámanie chleba, ani samopal, ani básničky, a vôbec nič v celom našom detskom osekanom svete nemohlo zastaviť nastávajúcu katastrofu. V mojom prípade určite.

Ak som na tomto mieste kedysi opisovala svoje dávne problémy so smetiarmi, zásoba mojich detských tráum sa tým zďaleka nekončila. Jedna z nich sa pravidelne dostavovala na podujatí s titulom Posedenie pri jedličke. Išlo síce o jednorazovú sezónnu záležitosť, ktorá so sebou neniesla nutnosť tŕpnuť ako každý piatok ráno, keď pod domom hrkotali oranžové autá, ale aj ten jeden večer s presne vystavaným scenárom dal mladému človeku zabrať.  

Na začiatku nás, deti rodičov perspektívne zamestnaných v jednom malom socialistickom podniku, nahnali do jeho neútulnej jedálne. Z každého rohu tam trčala zvláštna atmosféra hanblivosti a ambicióznosti; dnes už viem, že z ich kombinácie išiel ten známy pocit trápnosti, čo máte pri voyeurskom sledovaní home videa z oslavy, ktorej ste sa nezúčastnili. Na stoloch prikrytých ohavnými gumenými obrusmi boli umelohmotné poháre, tácky so stvrdnutým čajovým pečivom Lucia a za nimi nasilu poslušne usadení malí my. Čakanie na hlavný program vypĺňala kultúra v podobe rozprávok, ktoré nám zodpovední pracovníci púšťali z hučiacej 16 mm premietačky. Pásmo spravidla tvorili najošúchanejšie diely Vlka a zajaca, no vo farbe, čo mne, zvyknutej na čiernobiely TV prijímač, výrazne zasiahlo do vtedajšieho vnímania reality. Rastúcu nervozitu som zaháňala popíjaním čaju bez chuti: pri každom jednom vystrašenom glgu mi škaredo spálil jazyk, bolo z neho treba často chodiť na záchod, lenže ten mali niekde vonku na dvore, lietať stále hore-dolu sa nepatrilo, tak som sa len hojdala na nepríjemne vŕzgajúcej stoličke a pri plnom vedomí očakávala to najhoršie.

A potom prišiel. Ujo Jožo, najväčšie zviera (fyzicky) v podniku; s hutnou podporou borovičky, pretože inak by ho do toho mundúra nenavliekli, a vlastnou červenou bradou trčiacou spod trápnej bielej atrapy zbúchanej z jedného balenia vaty. Bolo sa treba vyrovnať s tým, že tu sa z Mikuláša záhadne stal Dedo Mráz, ale táto nezrovnalosť v porovnaní s ďalšími vecami vyznievala ako zanedbateľný detail. Po prednesení úvodnej fixnej repliky Milé deti, prišiel som k vám až z ďalekej Kamčatky! sa niekoľko členov cieľovej skupiny žalostne rozrevalo, Jožovho syna, ktorý tatka ako každý rok odhalil, odpratali von, aby na neho posmešne nevykrikoval, a rýchlo sa prešlo na ďalší bod nepísaného scenára. Tým bolo kolo prednesu básničiek, spievania pesničiek, prípadne preukázania inej orálnej zdatnosti, za ktorú deti dostali cukrík alebo žuvačku. Tento moment som úprimne nenávidela. Celý podnik mal totiž v pamäti moju warholovskú štvrťhodinu, v rámci ktorej som kedysi zahviezdila slávnym štvorverším Lienka malá ráno vstala/košieľku si rozvetrala/prišiel vetrík zafúkal/košieľku jej roztrhal. Lenže vtedy som zrejme ešte nosila plienky a teraz, vo výrazne vyššom veku, som ťažko mohla niekomu vysvetľovať, že moje recitačné ambície, schopnosť verejne exhibovať a repertoár sa skončili pri tejto básničke. Tvrdohlavo som teda odrážala všetky kvázi vtipné výzvy, zaťato sedela ako päť peňazí a v tej chvíli túžila byť v rovníkovej Afrike, keby som toto slovné spojenie vtedy poznala.

Scenár hladko odsýpal a po všetkých orálnych masturbáciách prišla na rad časť, keď deti dostali dlho očakávané balíčky so sladkosťami. Systém bol jednoduchý: Dedo Mráz chlapcov a dievčatá volal po jednom k sebe podľa abecedy. Tu už odpadla možnosť dobrovoľnej recitácie; vianočnú kolekciu dostal každý, koho rodič platil členské do ROH. Keďže Dedo Mráz sa ponáhľal k nedopitej borovičke, tempo sa zrýchlilo. Zatiaľ čo pre ostatných tento bod znamenal vrchol večera, mne sa práve začínali najväčšie muky. Príležitostná trauma z tohto špeciálneho druhu akcie totiž poskytovala možnosti inej, dlhodobej: traume z môjho priezviska. Vďaka tomu, aké rôznorodé prezývky mi boli udelené v detstve, som svoje priezvisko neznášala a zodpovedajúco sa zaň hanbila. No a mikulášske posedenie bolo príležitosťou, keď malo nielenže zaznieť verejne, a navyše do mikrofónu, ale ja som naň pred prítomným auditóriom musela aj zareagovať!  

Jedinou jeho drobnou výhodou bolo situovanie takmer na konci abecedy, pretože tým sa dalo získať trochu času. Deti sa striedali pred Dedom Mrázom a v náručiach si spokojne odnášali vianočné náklady. Niekde pri písmene K bola pohroma už celkom hmatateľná: za taký krátky čas som sa premenovať nemohla, na drzý útek mi v tej dobe ešte chýbal punkový svetonázor a iné možnosti ostávali skryté. P a R preleteli ako v zlom sne, zato Š vnieslo do deja nečakané, skoro až ? la deus ex machina, rozuzlenie. Dedo Mráz si zavolal chlapca, ktorého priezvisko sa mi zdalo ešte potupnejšie než to moje a svoju radosť z tohto objavu som spontánne dala na vedomie všetkým prítomným.  

ŽE ŠALÁT! HA HA HA ŠA-LÁT! Š - A - L - Á - T, ŠALÁT! 

Nepamätám si, či išlo viac o empatiu s podobne postihnutým, alebo banálnu škodoradosť. Spomínam si však, že to bolo impozantné, a hlavne nahlas. Jedáleň na tri sekundy kolektívne stíchla, potom sa ozývalo sporadické kašľanie. Ďalej sa veci zomleli v bleskovej rýchlosti: neviem už, či som si stihla vyzdvihnúť balíček, ale ten stav, prapodivný a do tej chvíle nezažitý, taký silný, že podobné situácie odvtedy súkromne označujem ako Trápnosť spod jedličky, ten cítim doteraz.

Na ďalší deň sa manželka Deda Mráza prišla sťažovať na odbory, že muža jej o piatej ráno nechali opretého o dvere a nemôže ísť do práce. Toto tradičné sprievodné podujatie ale v tej sezóne zaniklo v celozávodnej diskusii o mnou spôsobenom faux pas. Pre mňa to okrem iných vecí znamenalo, že o rok sme už na mikulášsku besiedku do podnikovej  jedálne nešli. Aj tak dobre.