Smetiarom nie!

Moja šesťročná susedka sa každý deň prechádza po pieskovisku za domom s novou školskou taškou na chrbte. Ukladá si do nej vypadaný mliečny chrup a zvedavo sonduje, aké to bude v škole. Vždy váham, či tie dobré veci svinsky nezamlčím, kamarátsky jej neporadím už nikdy nevstať od formičiek s bábovkami a svoj návrh nepodporím niekoľkými odstrašujúcimi ilustračnými zážitkami. Napríklad pocitom čakania na vpich počas povinného očkovania alebo porciou kapustových fliačikov od spievajúcej fúzatej kuchárky. Čím vyšší ročník, tým intenzívnejšia nepríjemnosť zažitých príbehov. Keby mi za to nahádzala do očí piesok a zafixovala si ma ako ufrflanú starú korčuľu, vôbec sa jej nečudujem.

Bývam teda radšej zbabelo ticho a myslím na seba v jej veku. Ja, inak úžasné a talentované dieťa, som niekedy bola kus neznesiteľného spratka a vtedy si moja, inak vždy a navždy najlepšia rodička nevedela poradiť. Raz, keď už sa ozaj nedalo, podotkla, že ak budem zlá, dá ma smetiarom. Stačilo to povedať raz a mne stačilo tiež. Ak si viete vybaviť umelo hlboký hlas z filmu, ktorý do už aj tak klišéovitej scény pateticky zavalí, že detstvo sa pobralo nenávratne preč, toto je miesto, v ktorom by bola jeho funkčnosť dokonalá.

Úplne presne sa to udialo najbližší piatok. Keď ráno okolo ôsmej zastalo pred naším domom smetiarske auto, bolo mi jasné, koho prišlo zobrať. Zvuky rachotiaceho vozidla dočahovali až na tretie poschodie pod môj paplón v takej hrozivej intenzite, že systém jeho práce som mala odčítaný za smiešne krátko. Naložiť, vyprázdniť, položiť späť. Jednotlivé fázy sprevádzal charakteristický buchot, ktorý bolo počuť až do kostnej drene a mimoriadne ubíjajúco cítiť v neskazenom päťročnom žalúdku. Vedomie, že najbližšie nastupujem ja, s každým ďalším vybaveným smetiakom silnelo. Navyše možnosť láskavého návratu na miesto, ako to dovolili prázdnemu košu, neexistovala: keby ma už raz vysypali medzi ostatný odpad, bolo by to naveky. 

V dramaticky najsilnejšom momente prišlo zrazu výrazné seknutie a po ňom ticho. Pár ďalších sekúnd sa nedialo vôbec nič. Kým som sa zhlboka nadychovala, auto vonku už štartovalo. Pri vedľajšom paneláku sa celá mašinéria zopakovala; síce menej hlasno, ale predsa. Až keď auto obehlo celé sídlisko a v okolí sa neozýval žiadny s ním spojený zvuk, dalo sa znova pomaly vrátiť do sveta, ktorý som v tej chvíli mala už nejako zariadený. Po tomto zážitku mi ale nebolo jasné, či mám na to chuť.

Takto sa to opakovalo každý piatok a celé roky. Bolo to ako v divadelnej hre: úvod, postupné zamotávanie sa, vrchol, drobný náznak zlepšenia a záverečná katastrofa. Katarzný moment sa síce dostavil tiež, ale len krátkodobo, lebo vedomie, že budúci týždeň nastane repríza a ten ďalší tiež, bolo nespochybniteľné. Môj strach sa vôbec netýkal pánov v oranžovom; paniku som mala z neznámeho, ktoré by prišlo, keby ma do toho auta ozaj strčili. Nevedela som kde, kam, ako, ani na koľko, a termín „smetisko“ pre mňa znamenal rovnaké nič ako „porisko“ alebo „trasovisko“. S dovtedy zažitými vecami sa to nedalo porovnať, a práve tu sa črtala podstata celého problému. 

Neviem, či sa zážitok tohto typu odborne klasifikuje ako traumatický, ale ja ho ako taký cítim rozhodne. Výstup z opatrných sondáží do životov ľudí v blízkom okolí mi prekvapivo ukázal, že podobná ťažkosť z detstva poznačila aj nezanedbateľnú skupinu mojich rovesníkov. Hoci traumy nespôsobujú deťom vždy len rodičia, ich svety sú plné bizarných postáv, predmetov, mien, niekedy dokonca len zhlukov písmen, a toto všetko tam účinkuje veľmi produktívne a spoľahlivo.

Až po objavení príbuzných postihnutých som bola schopná nahlas priznať, že moja fóbia sa dávnym zážitkom neuzavrela. To, že problém s vysýpaním smetí mám dodnes alebo nedokážem úplne oceniť fenomén separovaného zberu, je už moja osobná kauza a záležitosť na iné miesta. No stiahnutého hrdla a zlého pocitu v bruchu zakaždým, keď na ulici vidím smetiarske auto, môže byť na ňom veselých farebných postavičiek koľko chce, sa nezbavím už asi nikdy, a to úplne vážne.