Ako sa Stella potápala medzi divadelnými kulisami

Už sympatický vysvietený retro pútač s programom na priečelí Columbie akoby niečo naznačoval. V sobotu pred vyše týždňom sa v jednom z x berlínskych koncertných priestorov totiž odohralo pôsobivé večerné predstavenie; efektné a, hoci primárne išlo o Interpol a hudbu, plné divadelno–filmových prvkov.

Predstavenie malo svoj vývoj, logiku a po poriadku začalo predohrou, v ktorej sa uviedli newyorskí Blonde Redhead, komorná, kultúrne zmixovaná zostava zahŕňajúca krásnu dámu a charizmatickú bratskú dvojicu. Ich albumy síce občas môžu pripomínať účinky spôsobené užívaním Diazepamu, naživo ale vyvolávali slušne aktívny dojem a  ak aj ich vo svojskom elektronickom chlade namočené gitary niekoho nenadchli, minimálne zaujať sa im rozhodne podarilo. Početný technický štáb potom ešte doinštaloval rozsiahlu scénu obloženú drobnými odkazmi na tvorbu headlinerov, šikovnými malými obrazovkami, aj plátnom úctyhodných rozmerov, a hlavní hrdinovia mohli nastúpiť.

Vizuálne už aj tak značne bizarná štvorčlenná zostava Interpolu, doplnená o príbuzne vyzerajúceho klávesáka sprevádzajúceho kapelu na aktuálnom turné, začala svoj part s pôsobivou veľkoleposťou. Kým kapela napredovala v duchu stratégie overených grifov prekladaných tohtoročnými čerstvými ťahmi, tí, ktorí s ňou v live verzii doteraz česť nemali, si z pozície vnímavých pozorovateľov mohli postupne potvrdzovať skryté tušenie: to, čo Interpol robilo a ešte stále robí výnimočným a nad masu vyčnievajúcim projektom, pravdepodobne nevychádza z predných línií, ale z tvorivej dielne silného tandemu Kessler - Dengler na menej viditeľných bočných stranách. V tomto duchu tak Banks, pri všetkej úcte, miestami pripomínal pekne vymodelovanú figúrku s vyfúkanými vlasmi, ktorá, aj napriek čistému suverénnemu prejavu hodnému frontmana – profesionála, príliš reprezentatívny obraz neponúkala. Svoje možno zohrala aj jeho zjavná vyčerpanosť, keďže svojrázna jedinečnosť, ktorá by sa v úlohe lídra stále výnimočného a nad masu vyčnievajúceho Interpolu žiadala, mu (možno len?) v ten večer chýbala

Pokiaľ ide o názory na albumovú novinku, ťažko vybrať výstižnejšie reakcie ako tie, ktoré na tomto koncerte predviedli fanúšikovia. Pri singloch z Our Love to Admire masa pod pódiom nielenže ignorovala spievanie refrénov, ale ani sa výraznejšie nehlásila o pozornosť. Keď však išlo o zástupcov druhého albumu a hlavne debutu, ľudia angažovane mošovali, na striedačku rozdávali a inkasovali kopance, a s trochou teatrálnosti sa očistne zbavovali emócií. Tie prichádzali so staršími pesničkami, ktoré si elegantne vystačili bez dekorácií a komplet Interpol v nich dokázal vystúpiť pred nadbytočné kulisy a ukázať sa v polohe stále výnimočnej, nad masu vyčnievajúcej kapely.

Do vyžiadaného epilógu sa zmestila masívne žiadaná potápačka Stella, úsporná, no výživná Untitled, čo vyhrala nad NYC ako alternatívou uvedenou v setliste a celkom na chvoste PDA, po ktorej sa už všetci prítomní museli vrátiť do svojich vlastných divadiel.

Interpol, 17.11. 2007, Columbia Halle, Berlín

Ilustračné foto: Juraj Hoppan a Filip Drábek