Na prahu večného šťastia

Surovo ma zobudili osem hodín pred tým a hneď som vedela, že to všetko, z čoho sa ešte týždeň dozadu mal poskladať najlepší deň môjho života, asi nikdy nebolo. V našom roky neomaľovanom byte s dopraskanými plafónmi sa od rána motala kopa ľudí, z ktorých väčšinu som v živote nevidela: tvárili sa príležitostne dôstojne a snorili po izbách s takou neznesiteľnou výdržou, že nebyť mojej mamy, prerazím hlavou naše tenké steny a všetko skončím ešte pred veľkým začiatkom. Táto dobrá zničená žena mi empaticky položila na jazyk svoje dva posledné xanaxy: zvonku som stuhla, ale vnútri ma oblievalo uspávajúce teplo, a toto bol posledný moment, keď som súvislo myslela.

Keď ostávalo šesť hodín štyridsať minút a ja som špičkou svojho umelého, práve prilepeného nechtu z umývadla v kúpeľni odsunula zubnú protézu, čo tam niekto zabudol, chuť rozprávať ma prešla natrvalo. Okolo bolo hluku aj tak dosť; všetci kričali na môjho tatka, ktorý odmietal vyjsť zo záchoda, kde sa zamkol. Mama by ho inokedy usmerniť vedela, ale v tej chvíli ju zamestnávali jej milované lupene. Celé leto tajne šklbala po verejných priestranstvách ruže a držiac sa odbornej literatúry ich potom starostlivo sušila. Od kúskov kvetov, ktoré boli práve poukladané v albumoch na známky, si za ten krátky čas vypestovala závislosť. Môj adolescentný brat zas sedel v kuchyni, s nožom a kilami cibule, šúpal ďalšiu a keby som sa ozvala, možno by ten nôž do mňa aj trafil, nie ako minule. Našťastie som nemala čo povedať. 

V časomiere päť a pol hodiny sa ochromenú rodinu podujala zastúpiť otcova vypasená závistlivá sestra, vdova teta Macka. Všetkých obťažovala kusom upečeného prasaťa, čo pestovala v náručí, hlavne však dirigovala ostatné milo sa tváriace svine roztrúsené po byte. Pri tom všetkom mala čas aj na mňa: v zavretej izbe mi ako škôlkarke prikázala konečne dostať rozum. Obliekanie sa ukázalo ako nečakane zložité, tak som teda v pyžame ostala na zemi a váhala, či sa zrútim hneď, alebo ešte trochu vydržím. Ani to sa dlho nedalo, lebo ku mne začali prúdiť mraky tých tetiek s bratrancami; vešali sa mi do výstrihu a čuchali pod pazuchami, ja som, ako inak, mlčala a len keď som sa na chvíľu uvidela v zrkadle, chcelo sa mi ďaleko utiecť a potichu tam zomrieť.

Skutočné emócie nastúpili niečo cez tri hodiny pred tým. Tatko, stále zavretý na záchode, vyhadzoval všetkých preč a nariekal, že jeho sa nikto nič nepýtal. Intenzitou podivne sfarbeného hlasu dokazoval, že od toho, aby z úzkeho záchodového okna na celé sídlisko žobral o azyl, nemá až tak ďaleko, a ja som s ním prvý raz v živote musela súhlasiť. Mama nereagovala ani na túto vyhrotenú situáciu: kŕč, čo ju držal pokope, síce stoickým nadhľadom nebol, ale aspoň zaručoval relatívny pokoj. Dopukanými perami sa zbožne dotýkala suchých lupeňov a z čela si posadnuto odhŕňala prameň predčasne šedivých vlasov. Videla som, že tam žiadny nemá, ale nepočúvala by ma a hovoriť som aj tak nevládala.

Hodinu a trištvrte do začiatku spoločnosť v našej neútulnej obývačke uzatvárala tretie kolo guláša, čomu zodpovedal aj zo stolov miznúci alkohol. Teta Macka sa rozhodla osadenstvo pendlujúce medzi bytom a toaletou našej susedy stmeliť svojimi živými vstupmi na rôzne témy. Spotená skočila na stoličku a z tašky s indickým vzorom postupne vyberala nočnú košeľu, zašívané ponožky, role toaletného papiera a ešte krížovky. Takto vlastne predstavila obsah príručnej kabely s výbavou do nemocnice, ktorú, keďže má problémy s tým srdcom, nosí vždy so sebou, keby ju náhodou niekde piclo.

Ostávalo dvadsať minút a vyzeralo to, že Macka bude musieť tašku prvej pomoci použiť hneď. Tatko totiž vyhrážanie a prehováranie masívne ignoroval a na záchode zaťato plánoval ostať. Macka teda okamžite spriadla krízový scenár: môjho brata, ktorý stále krájal cibuľu, nasilu vyvliekla z domu a posadila za volant auta z požičovne. Všetci zneisteli, lebo brat má vodičák len na motorku, okrem mamy, ktorá jediná vyzerala spokojne: ako sviatosť oltárnu opatrne nakladala do auta svoje lupene a iné nevnímala.

A potom som sa konečne stretla aj s ním: tupo na mňa zazeral a pripomínal mi vyblednutú kópiu seba samého na starej fotke z birmovky. Uškrnul sa spôsobom, ktorý neznášam a hneď na úvod prehodil, že vyzerám ako zo zlého hororu, presne tak to povedal. Za iných okolností sa na tom zasmejem a hráme spolu, kto si prvý spomenie na blbšie béčko. Vtedy to však bola osudová chyba, čo na vlásku visiacu pohromu len urýchlila. Všetky tie momenty ako spoločná maturita alebo moje nervy, keď mu na gréckej pohotovosti šili obočie, boli zrazu preč, a ja som videla len tie chlpy v ušiach a vždy rovnakú lacnú čokoládu na narodeniny, Vianoce aj trápneho Valentína.

Natlačili nás dnu a mne ostala strašná zima. Muž, ktorý začal v tej chvíli rozprávať, mal na krku zlatú raperskú reťaz a po lesklom podbradku mu stekal pot. Skončil svoj nudný prejav a otočil sa na mňa, a keďže mlčať sa už vážne nedalo, prvýkrát v ten deň som otvorila ústa. Ochotne a rada, zrazu nebolo nič jednoduchšie.

- N I E - povedala som.

Bolo v tom každé zahryznutie do jazyka, ktoré som si vedela vybaviť a aj všetko, čo som kedy chcela komu vykričať, ale nedalo sa. Znelo to prekvapivo pokojne a jasne, lebo môcť zas niečo povedať bolo skvelé. Trochu ma síce zamrzelo, že mama bude vonku s lupeňmi čakať zbytočne. Zato nervózne pošklbávanie po mojej pravej ruke som neľutovala vôbec. Bravčový muž pred nami ozelenel a tú istú otázku zakoktal ešte dva razy. Ozvala som sa a ono to išlo. Aj by som sa zasmiala, ale nikto iný by sa nepridal. Trvala som teda na pôvodnej odpovedi.

A bolo po svadbe.