Hľadanie inteligentného života na Zemi

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Pred takmer 40 rokmi, v čase, keď som prišiel o slepé črevo, resp. jeho apendix, sa verilo, že ide o v podstate zbytočný orgán, akýsi relikt z minulosti, ktorý už pre človeka nemá žiadny reálny význam. Vedcom trvalo veľa rokov, kým odhalili skutočnú úlohu slepého čreva.

Ako vidíme, slepé črevo má neodškriepiteľný zmysel, čo sa nedá povedať o slovenskom ministerstve kultúrvy a jeho šéfovi. Minister Maďarič si trochu prihrial svoje želiezka v slovensko-maďarskom spore a vyjadril sa k jednému bodu tzv. Benešových dekrétov. Spochybnil, že slovenské úrady po druhej svetovej vojne deportovali príslušníkov maďarskej menšiny do Maďarska pre ich národnosť. Zaujímalo by ma, koľko Fínov, Indonézanov či Eskimákov bolo medzi deportovanými do Maďarska. Som odporcom deportácií Maďarov, ale proti deportácii takýchto Maďaričov by som nemal nič!

Ďalšia aférka, ktorá prešla minulý týždeň takmer bez povšimnutia: prišlo sa na veľké falšovanie eštebáckych záznamov v roku 1989. Na námestiach sa naivisticky zvonilo kľúčmi a v kanceláriách ŠtB usilovné mravčeky zmizíkovali, gumovali a prepisovali. Výsledkom bolo, že niekoľko agentov komunistickej štátnej bezpečnosti sa v prvých dňoch prevratu zmenilo na „sledované osoby“. Možno sa báli, že sa za to bude vešať, tak sa chceli zachrániť. Alebo to dokonca urobil niekto z nežných revolucionárov. „Títo sú v podstate naši, tých nedáme!“ rozhodol sa humanistický krasoduch a radšej sfalšoval históriu. Našťastie, prišlo sa na to. Človeku sa nevdojak na pery tisnú slová o božích mlynoch.

Jedným z týchto rozkrytých eštebákov je aj Albert Marenčin, nestor slovenskej literatúry. Pamätám sa, ako som sa v roku 2000 zúčastnil na projekte Literatur Express 2000, a on tam bol tiež. V Madride som sa v rámci jednej diskusie o budúcnosti Európy vyjadril, že oni, Španieli, síce stále nadávajú na toho Franca, ale mali by si blahoželať, že ho mali, pretože jeho víťazstvo nad prokomunistickými gerilami v roku 1936 ich zachránilo pred komunistickou totalitou. Ak by totiž v občianskej vojne zvíťazili červení, bolo by dnes Španielsko niekde na úrovni Rumunska alebo Albánska. Poniektorí ľavicoví intelektuáli v publiku mali problém to rozdýchať, ale iní mi tlieskali na otvorenej scéne. A po besede mi zopár Španielov rôzneho veku prišlo podať ruku. Marenčin o tom potom kdesi napísal, že potomkovia republikánov v publiku boli zaskočení a pohoršení mojimi rečami, a že sa jeho, Marenčina, pýtali, prečo takí ľudia (ako ja) môžu vôbec voľne cestovať po svete. To mi pripadalo obzvlášť komické, pretože túžba rozhodovať o tom, kto čo môže a nemôže, je typická vlastnosť boľševikov všetkých krajín. No a tvrdiť, že po 40 rokoch Francovho režimu sa všetci potomkovia jeho prívržencov niekam záhadne stratili a v Španielsku ostali len potomkovia republikánov, je veľmi, veľmi demagogické. No a vidíte, teraz sa ukázalo, že Marenčin bol eštebácky agent. Gratulujem. On sa, samozrejme, môže brániť tým, že nebol žiadny komunista z presvedčenia, iba profesionál. To je fakt, veď si za to dával platiť. Síce slabo, ale aj to málo poteší.

V Bratislave bola demonštrácia proti adorovaniu Andreja Hlinku a jeho plánovanému „nanebavstúpeniu“. Ako heslo si protestujúci vybrali „Hitler, Hlinka – jedna linka“. Ide o heslo vymyslené boľševikom Vladimírom Clementisom (ktorého v 50. rokoch pomlel mlyn, ktorý sám pomáhal budovať a roztáčať, čo dáva jeho životnej kariére úsmevný podtón). Na demonštrácii sa zúčastnil komunistický historik Chmelár a ešte zopár podobných známych ksichtov, pozbieraných na prvý pohľad podľa veľmi čudného kľúča, ale predsa v istom zmysle patriacich k sebe. Nie že by som bol Hlinkov fanúšik, ktorý má doma nad posteľou vyvesený jeho portrét, skôr je mi tento dejateľ ľahostajný, ale tamtí ľudia sú pre mňa spoľahlivým lakmusovým papierikom, že čokoľvek, čo oni odsudzujú, je prinajmenšom hodné toho, aby sa človek o to začal zaujímať. A naopak.

Vydavateľ Kali Kertész končí. Síce už svoju demisiu oznamoval v uplynulých rokoch viackrát, ale tentoraz to asi myslí vážne. Myslím, že vydavateľstvo LCA tu bude v najbližšom čase chýbať – najmä jeho autorom. O Kaliho odchode z biznisu (ak sa také slovo vôbec dá použiť na vydávanie kníh slovenských autorov) sa vášnivo diskutuje nielen v diskusnom fóre k článku v SME, ale aj inde, napríklad tu. Takže, Kali, ďakujeme za všetko a veľa šťastia v Tvojom ďalšom kariérnom smerovaní – dúfajme, že rozumnejšom a menej samovražednom.

Aj Kaliho odchod zo scény, aj iné diskusie v rámci kníh a kultúry ako takej sa krútia okolo spotrebnej dane za knihy. Za potrebné vyjadriť sa k tomu považoval aj spisovateľ Michal Hvorecký, mimochodom, kedysi tiež člen Kaliho stajne. Prečo ceny kníh neklesnú?

A výtvarník a dizajnér Ľubomír Longauer svojím charakteristickým hlasitým prejavom volajúceho na púšti tiež poukazuje na chronické problémy v rámci slovenskej kultúrvy.

Minule som písal o mladom Stropnickom a o jeho červeno-zelených ambíciách, takže som neodolal a pridal som čosi o tomto človeku aj na dnes.

Nie sú však len samé negatívne správy. Jesto aj zopár pozitívnych. Najnovšie Američania zasa pokračujú v hľadaní inteligentného života vo Vesmíre. Možno by mali svoje úsilie presmerovať inam a skúsiť ho pre zmenu hľadať tu, na Zemi.