Jánošík na hrad! Alebo do väzenia?

To najzaujímavejšie na vedeckých konferenciách, hlavne ak ide o vedy humanitné, odohráva sa vždy v kuloároch. Akoby už sám kuloár inšpiroval vedcov k myšlienkam takým originálnym a prevratným, že v konvenčnej rokovacej miestnosti pre ne niet miesta. A je úplne jedno, či tým kuloárom je chodbička pred onou miestnosťou, či reštaurácia, či foyer, dôležité je len, aby sa tam dalo posedávať, prípadne postávať, vlhčiť pery i útroby kávou, pričom poznaním ošľahanejší vedci ani poldecákom nepohrdnú a ešte fajčiť sa tam musí môcť. Ak takéto prostredie vytvoríte a umiestnite doň čo i len troch vedcov a vlastne to ani vedci byť nemusia, stačia odborníci, ani päť minút netreba čakať, kým sa z nich začnú rinúť múdra. Tie keby niekto zapisoval, všetko už by bolo vyskúmané.

Ironický som, hoci irónia nie je namieste, lebo spomínané kuloárne reči sú neraz podnetnejšie a zaujímavejšie ako čokoľvek, čo sa odohrá priamo na rokovaní. Naposledy sa mi napríklad prihodilo takéto:

Riešil sa Jánošík, kuloárne, aký je význam tej osoby pre náš malý národ, okrem toho, že len vďaka nemu máme vlastnú kinematografiu a čo s tým. Zo živého rozhovoru vyplynulo, že azda najvďačnejšie a najslovenskejšie by bolo, keby by sme z Jánošíka urobili funkciu, najlepšie volenú, a bol by to ktosi na úrovni prezidenta, len by sa ten človek neoslovoval pán prezident, ale pán Jánošík. S nástupom do funkcie by sa zriekol svojho občianskeho mena, a prijal by meno Jánošík, ktoré by ho presne v súlade so vžitou folklórnou predstavou oprávňovalo bohatým brať a chudobným dávať. Ono sa to aj v našej Marxovi zasľúbenej sociálnej utópii deje, respektíve tak je to deklarované a malo by sa tak diať, len takto by to bolo posvätené aj tradíciou, pekne v národnom duchu a nikto by sa nepotreboval na nič hrať. Jánošík na hrad a ak by sa svojej symbolickej funkcie dotyčný Jánošík nechopil s náležitou vervou, zahákovali by sme ho.

Tá myšlienka ma uchvátila, spýtal som sa dotyčných pánov, či ju môžem použiť, lebo bohatším duchom nekradnem, ani v prípade, že myšlienku posuniem ďalej, duchom chudobnejším, a keď súhlasili, začal som toto jánošíkovstvo rozvíjať. Jánošík namiesto prezidenta, nebolo by to to najslovenskejšie vôbec? Bolo, určite, len mi začalo byť toho skutočného historického Jura ľúto, hádam že sme menovci. Lebo všetci vieme, že s Jánošíkom to bolo vlastne inak, že história sa v jeho prípade s povesťou načisto rozchádzajú, a že za všetko nesie zodpovednosť Uhorčík, sviňa z Uhier. Ak je z Jánošíka hrdina, v akýchkoľvek kontextoch, tak len preto, že je obeťou, malým človekom, čo zapadol do mlynčeka dejín a prv, ako vykríkol au, už sa o ňom na holiach recitovali básničky. Jánošík nebol ani hrdina, ani grázel, len človieča, ktorého sa zmocnila história, ľudová slovesnosť a romantický básnik a urobili z neho symbol.

Ale symbol, to je slovo a ak by sme chceli symbolu urobiť za dosť a sebe radosť, asi by bolo najlepšie zriecť sa Jánošíka a prijať jánošíka – áno, jánošíka s malým j, pričom to slovo by znamenalo, že ide o človeka, čo mal nadštandardné problémy so zákonom, presvedčeného, samozrejme, o svojej nevine, ktorému sa venuje bez ohľadu na vinu či nevinu priveľká pozornosť.

Ak by sme pre niečo také potrebovali precedens, príkladov máme hneď niekoľko. Tuto vedľa napríklad Johann Georg Grasel, či Jan Jiří Grasel, možno si ho budete pamätať zo Slávnych historiek zbojníckych, bol lupičom, zlodejom a vrahom, skutočným zločincom, ktorý sa neštítil ničoho. Reálny grázel, žiadny pochybnosti vzbudzujúci jánošík. Že sa jeho vyčíňanie stalo symbolom lotrovstva do tej miery, že jeho priezvisko sa stalo normálnym plnovýznamovým podstatným menom, je celkom pochopiteľné, ba dokonca zdá sa mi to správne. Slovo grázel už funguje samostatne, bez Jana Jiřího Grasela, bez romantizujúceho presahu k jeho skutkom, rozumieme mu, pričom skutočné životné osudy Jana Jiřího Grasela nepotrebujeme poznať, aby slovo grázel niečo znamenalo. Jurovi by sme mali urobiť to isté, zbaviť jeho meno všetkých romantizujúcich predstáv, a označovať ním len to, čo za Jánošíkom počujeme všetci. Nebol to skutočný grázel, len jánošík. Že by sme oňho vlastne prišli? No a čo? Jánošíka by sme stratili, ale jánošíkov máme u nás zástupy.

Kto má na starosti slovenčinu? Jazykový ústav? Stačilo, idem telefonovať.