Pohodlie beznádeje

O štvrtej ráno vstáva, je to nekresťansky skoro, ale dá sa na to zvyknúť. Aj si zvykol. O štvrtej preto, že ak musí o šiestej ráno cvaknúť kartu vo fabrike v okresnom meste, musí tam na tú šiestu byť a aby sa tam dostal, trvá to akurát dve hodiny. Trvalo by to aj menej, ak by bol pánom svojho času, ale pánom nie je, lebo toto má na starosti ktosi, kto zostavuje cestovné poriadky.

Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac. Osem a pol hodiny pri sústruhu ubehne pomerne rýchlo, ak si to človek neberie. Lebo - treba sa prezliecť, dvakrát, treba sa osprchovať, raz, treba sa najesť, cez obednú prestávku od pol jedenástej do jedenástej, treba vypiť kávu, od pol ôsmej do tri štvrte, treba upratať sústruh, o pol druhej a tak. Štrnásť súkolí treba osústružiť za zmenu, deväť do prestávky, päť po nej.

Keď o štrnásť tridsať znova cvakne kartu, má do desiatej večer čas. Doma je o pol štvrtej, čosi si zaje, pomoce sa okolo domu do tej šiestej a ostatné štyri hodiny môže robiť, čo len chce. Číta, hrá sa, pozerá filmy. Deň čo deň, týždeň čo týždeň, mesiac čo mesiac.

Ubíjajúce? Prvého pol roka. Maximálne. Potom si zvykne a je mu sveta žiť. Nemusí robiť žiadne rozhodnutia, nepremýšľa, občas sa mu zacnie za ambíciami, čo voľakedy mal, ale v konečnom dôsledku je rád, že ho na tú výšku nevzali. Nikto od neho nič nechce, len aby sedeli tie čísla v karte.

Pohodlné? Ach áno, ako veľmi. Našiel svoje miesto, ak boh dá, do troch rokov si vybuduje celkom slušnú závislosť na alkohole, nie likvidačnú, len takú, aby sa nemal kedy nudiť.

A najlepšie je, že každý problém je problém niekoho iného. Že decká osprosteli a drzé sú? Lebo v škole ich tá učiteľská banda darmožráčska nič poriadne naučiť nevie. Že je draho? Jasné, lebo tí politici darmožráčski sa len ku korytám chceli dostať. Že žena si nevie nájsť robotu? Jasné, keď tí menežeri darmožráčski fabriku rozkradli a zavreli. Krajčírky nikto nepotrebuje a má recht, za sedem tisíc hrubého oči si kaziť, na to sa im môže vysrať. Tak je doma a šije do vlastného vrecka. Keď k tomu priráta podporu, zarobí viac. Aj v Novom čase písali.

Oká v sociálnej sieti nie sú dosť veľké, aby nimi prepadli, tak žijú zo dňa na deň, z týždňa na týždeň, z mesiaca na mesiac, z roka na rok. Žijú v pohodlnej beznádeji, zriekli sa akejkoľvek možnej zodpovednosti, zostali len drobné zvyšky. Žiadny boj o prežitie, žiadne ambície a jediná prijateľná perspektíva je nemeniteľnosť. Samozrejme, že bolo za socializmu lepšie.

Snívate ešte o čomsi? Túžite? Snažíte sa, aby ste čosi mali a bolo vám stále lepšie? Lebo ja hej, vymenil som pohodlie beznádeje za nádej, vzal svoj život do vlastných rúk a keďže nie som ani príliš bystrý, ani šikovný, ani talentovaný, dosť sa namakám. Ale dá sa, nesťažujem sa.

Keď ma hneď po učňovke nevzali na vysokú školu, rok som pracoval vo fabrike. Najprv to bolo peklo, nepredstaviteľné peklo, ale keď som prišiel na to, že Platón sa dá čítať aj pri sústružení, začal som si zvykať. Ba čo viac, tá dennodenná rutina akoby sa stala sútrou, čo sa opakuje a opakuje a opakuje a človeku prináša pokoj. Život ako proces sa vytrácal, nahrádzal ho život ako stav.

Čoraz častejšie mám pocit, že druhýkrát už som sa na vysokú školu hlásiť nemal, lebo v momente, keď som vzal do rúk zodpovednosť za svoju budúcnosť, zriekol som sa pohodlia beznádeje. Vymenil som zmierenie za ambície a istotu mála za neistotu perspektívy.

Samozrejme, že to rozhodnutie bolo dobré, lebo práve vďaka nemu som sa posunul tam, kde to, čo sa mi vtedy zdalo peklom, dnes dokážem vidieť ako nebo. Na druhej strane, v momente, keď pohodlie beznádeje vystriedala zodpovednosť, prestali existovať problémy kohosi iného. Všetky sa stali mojimi a hoci sa všetky ani nemôžem snažiť riešiť, všetky si ich uvedomujem

A to je naše prekliatie, naša daň. Daň za to, že sa snažíme mať svoj život v svojich rukách.

Tak ako vtedy, aj dnes sa denne rozhodujeme o tisícich veciach a to, čo sa zmenilo, je to, že dnes už ich konáme s vedomím možných následkov. Lebo to je zodpovednosť, tú cestu sme si vybrali, keď sme sa rozhodli, že sa chceme mať dobre.

A nabudúce bude pokračovanie.