Nie pravda, láska je vo hviezdach

K nekomiksovej tvorbe TOHO (pričom toho znamená Sandman, Lucifer či Smrť) Neila Gaimana mám zvláštny vzťah. Román Nikdykde bezvýhradne milujem a obdivujem, Londýn je mi odvtedy miestom a mestom, kde by som chcel žiť svoj alternatívny život rentiera, ktorý má čas len tak sa túlať, rozhliadať a bočiť aj do tých najzapadnutejších uličiek. Ak by Gaiman neurobil nič iné, len komiksy a Nikdykde, dosiaľ by som ho mal za génia. Že nemám, ba naopak, že z každého ďalšieho stretu Gaiman vychádza menší, za to môžu jeho ostatné viac-menej fantasy romány (a poviedky). Nie preto, že by sa mi priamo nepáčili, na to je Gaiman príliš dobrý rozprávač a nečítal by som si ich niekoľkokrát, ale preto, že je málo literátom. Píše krásne, ale píše stále rovnako a všetky príbehy stavia podľa jedného vzorca. Ak ste čítali Nikdykde, už vás nedokáže prekvapiť. Poteší, ale už nenadchne a s každým ďalším čítaním je to len horšie. Aspoň tak to mám ja, najzreteľnejšie je to v prípade Amerických bohov a Anansiho chlapcov.

Každopádne, Gaimanovo meno už je pojmom, aspoň v očiach milovníkov fantastiky, a autor sám na to troška dopláca. O fantasy sa často a celkom nezmyselne tvrdí, že sú to rozprávky pre dospelých. Nie, nie sú, a niet pre to lepšieho dôkazu ako dve ďalšie Gaimanove knižky - Koraliny a Hviezdny prach. Lebo ony sú pravými rozprávkami pre dospelých, respektíve rozprávkami pre deti po dvadsiatke, čo nemajú problém stále veriť na strašidlá pod posteľou. Gaiman si k obom rozprávkam prizval výtvarníkov – osvedčeného Davea McKeana ku Koraline a Charlesa Vesa k Hviezdnemu prachu – a skrz ich ilustrácie sú veci ešte jasnejšie než cez samotný Gaimanov text. Listujúc si teraz Koralinou, rozpamätávam sa na jemné nuansy príbehu a zrazu je mi krajšie. Škoda len, že Hviezdny prach tu vyšiel v oklieštenej podobe, bez ilustrácií.

Ale kdesi som ich videl, aspoň tak sa mi zdalo, keď som „Zeď“ aj „zeď“ zočil na filmovom plátne. Boli mi až dôverne známe.

Ak kupujúc si lístky na prvý „film podľa Gaimana“, na Hviezdny prach, uvidíte vo vašom rade nejaké deti, čo už si myslia, že celkom deťmi nie sú, premyslite si to ešte. Lebo tí pankharti budú v kine robiť zle, budú vyrušovať, budú sa smiať na nevhodných miestach a budú nemiestne komentovať dej, až kým im ktosi v sále nepohrozí, že ich prepleskne. To, čo uvidia, je totiž na nich príliš ťažké, príliš úprimné, príliš čisté a pridobré, nezdráham sa napísať. Ešte sú prihlúpi na to, aby jednoducho uverili, prihlúpi, aby prijali hru, a ak ju neprijmú, s intenzitou obrazov, slov a atmosféry sa nedokážu vysporiadať inak, len tým, že to zhodia. Hviezdny prach jednoducho nie je pre nich, a to je jeho najväčší problém.

Keď sa filmový distributér rozhodne film nadabovať, značí to jediné. Ryžovať sa bude, ryžovať na deťúrencoch a puberťákoch, čo sú darební čítať titulky. Do kín prichádza ďalší fantasy blockbuster, zlato kopať na miesta, kde už pred tým kopal Pán prsteňov, Narnia a Harry Potter. Gaimanovo meno sa vytiahne, ako reklamný pútač rozsvieti, hoci o ňom z cieľovej skupiny sotvakto počul, do kina sa predsa len vyberie. Veď filmová fantasy je stále v kurze.

Nie, nie, táto zlatá žila už je prázdna, respektíve, ak aj prázdna nie je, Hviezdny prach nie je z filmov, ktorým by sa patrilo ponížene dolovať zlaté nugety diváckej priazne. Podľa čísel to momentálne vyzerá tak, že Hviezdny prach bude jedným z najväčších komerčných prepadákov roku. Je mi to veľmi, veľmi ľúto, lebo klenot na seba jednoducho nezarobil, avšak nečudujem sa. Na skutočne masový úspech je ten film pridobrý, zdá sa mi, že čistotu a subtílnosť toho, o čom je, by ocenili skôr diváci, ktorí do multiplexov nechodia z princípu, ale istý si nie som.

V mestečku Zeď (vo význame stena, múr, plot) žije mladík, ktorý sa zahľadí do miestnej pipky a ako zaľúbenec je schopný urobiť hoci najväčšie psie kusy, len aby sa svojej vyvolenej zapáčil. Nie je najbystrejší, takže mu nedochádza, že je vlastne obeťou vypočítavej potvory. Mestečko sa volá Zeď (vo význame stena, múr, plot) preto, že leží neďaleko zdi (steny, múru, plota), ktorá oddeľuje viktoriánske Anglicko Charlesa Dickensa od ríše zvanej Elfia. Elfii dominuje sídelné mesto kráľov, hrad Stormhold, vytesaný z vrcholu hory Huon. Elfia je iná ako Anglicko, natoľko iná, že tie dva svety jednoducho čosi musí oddeľovať. A to je zeď.

Keď za ňu spadne hviezda, mladík, čo je hlavným hrdinom, sa rozhodne, že ju prinesie miestnej pipke na znak lásky. Stane sa, v kráteri však neleží kus vesmírneho šutra, ale krásna deva. Ona je tou hviezdou a on ju prehovorí a priviaže a ťahá do Anglicka. A ona aj ide, ale čaká ich príliš veľa problémov na to, aby šťastne došli. O hviezdu majú totiž záujem nielen princovia zo Stromholdu, vášnivo intrigujúci pri ceste na kráľovský trón, ale aj vypečená trojka miestnych čarodejníc, ktoré potrebujú srdce hviezdy, aby ho mohli zjesť a zachovať si mladosť.

Rozprávka, len trocha prekomplikovaná? Rozprávka, prekomplikovaná však určite nie, to len ja som neobratný pri sprostredkovaní deja. V tom filme všetko sedí, všetko do seba hladučko zapadá, odsýpa, nezvratne smeruje k finálne a pointe, ktorú aj tak všetci poznáme. Dobro zvíťazí a láska je večná.

Z Gaimanovej literárnej predlohy zostalo len nevyhnutné torzo, film má ideovo bližšie k úplne pôvodnému komiksu. Základný rozprávkový dejový oblúk rozširuje zopár podružných motívov, výsledkom je košato pôsobiaci epický celok, ktorý trvá až prekvapivo krátko. Za čosi cez dve hodiny filmového času sa toho odohrá niekoľkonásobne viac ako vo filmoch o hodinu dlhších, pričom nič nezostáva nedopovedané. Žiadne filmové tri bodky, v ktorých režisér a scenárista prenesú zodpovednosť za svoje dielo na divákov s tým, že bystrejší si hádam domyslia a pomalší ani nezistia, že čosi chýba.

Z druhej strany, Hviezdny prach nie je prvoplánovo ľúbivý, nevtiera sa do priazne žmurkaním na diváka, niet v ňom žiadnych odkazov narúšajúcich autenticitu videného. Ak je rozprávkou pre dospelých, je vyčerpávajúcou rozprávkou, ktorá ani na chvíľu neopúšťa svoje žánrové limity. Ak na Hviezdny prach veľa ľudí nechodí, tak preto, že ten film hľadá partnerov, nie konzumentov a nijako to nemaskuje.

Tento prístup nefunguje len na úrovni stavby príbehu, ale aj na tom, ako pracuje s výpravou a trikmi. Prostredie nie je okázalými fantasy kulisami ozvláštňujúcimi dej a triky v ňom nie sú preto, aby brali dych, ale preto, že v rozprávkach to takto jednoducho chodí. Joj, aká radosť. 

Hviezdny prach je úprimný a to si na ňom asi cením najviac. Naozaj nie je o ničom inom, len o láske a víťaziacom dobre a vidí to každý až tak zreteľne, že v kom nezostalo ani trocha čistoty a naivity, aby také čosi mohlo prijať, potrebuje sa tomu príbehu brániť.  

Preto mohol byť Hviezdny prach gýčom, bol k nemu takto blízučko (redaktor doma pred klávesnicou ukazuje monitoru medzeru medzi palcom a ukazovákom, je to tak pol centimetra). Že nie je, za to

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [5]