Fabrika nezávislého klonovania

V krajine večne škaredého počasia a nekonečných čajových jazier sa jedného pekného upršaného dňa zrodil indie-pop. A tým sa to celé aj skončilo. Zoznam recenzovaných umelcov sa podobá ako vajce vajcu, podobne i znejú, len niektoré kotkodáka hlasnejšie ako druhé, možno sa dokonca jedno snaží aj vzlietnuť. Ako to však medzi sliepkami býva, žiadnej sa nepodarí preletieť väčšiu vzdialenosť než za susedov plot.

Obdivujem niektoré nové kapely, ktoré sa snažia preraziť so starým zaužívaným konceptom. Ešte viacej obdivujem kapely, ktoré sa pohybujú v hudobnom svete nejaký ten rôčik, no napriek tomu sa nikam neposúvajú.

Presne ten druhý prípad ma zarazil pri vizuálne najkrajšom albume poslednej doby, Dark on Fire. Pamätám si ešte časy, keď za mnou pribehol kamarát s foťákom „Aha, koho som stretol na letisku, Turin Brakes!“ a s obdivom sme hľadeli na rozmazané fotografie z viedenského terminálu. Ostanú mi asi jedinou spomienkou, podobne ako nejaký ten hit z čias dávnych, no žiaľ, nič nové sa mi do pamäti nevryje. Prekrásny čierny obal bezduchú garážovú hru na hudobné nástroje nezachráni.

Opakuje sa doba bigbeatu? Pár desaťročí dozadu sa stal krásny úkaz – pentatonika priniesla nový (ehm...) štýl a hneď prišlo kopec mladíkov, čo len trošička vedeli hrať na hudobný nástroj. Kapiel, ktoré v mene držali čarovné slovíčko „The“, tak vyrástlo ako húb po daždi. Podobný údel postihol aj The Thrills, ktorí si však snáď len s nádychom irónie hovoria „alternatívny punk“. Viem, punkový základ stojí na troch, respektíve štyroch akordoch (večný a nekonečný to boj fanúšikov, ktorý rozhodne až Posledný Súd, a tým nemyslím Smashing Pumpkins), indie-pop sa ale tento efekt snaží kruto dosiahnuť.

Uznávam, že duša -násťročných je nedozretá a ochotná si vpustiť k sebe ako idol všeličo, preto som ochotný akceptovať aj hudobnú nedozretosť albumu Teenage, no jedno mi nedá – prečo sa tak silou-mocou snažia všetky „indieTHE“ kapely vyprodukovať ten istý chrapľavý zvuk v tých istých hypermoderných štúdiách?! Fungovalo to u The Strokes, občas to funguje aj u The Hives. Stokrát omieľaná téma môže byť síce pravdivá, no hlavne bude už celkom otravná.

Tu ako poslední vyvstávajú z radu Air Traffic. Bol to jeden z tých mála počinov, ktoré od začiatku človeka potešia, aspoň na tú chvíľku cestou v aute do hypergigasupermegamarketu, alebo pri upratovaní zaprášených poličiek.

Neviem sa však zbaviť pocitu „klavír je in, použime ho!“. Veľakrát som natrafil na momenty, ktoré pri Fractured Life nemajú opodstatnenie, na melódie a sóla, ktoré sú prvoplánové a účelové.

Teraz určite vyzerám ako veľký nepriateľ indie scény. Je mi ľúto, nie je to tak, lenže v istých momentoch by ani Popoluška nevedela rozlíšiť hrach a proso – ten moment nastal v mojom živote práve pri tejto trojici. Ani z voza, ani na voz. Určite som si našiel na každom albume jednu dobrú pesničku, ktorej text si sem-tam budem pospevovať, ale jednu. Iba jednu. Ak vôbec.

Je to záležitosť čisto pre fanúšikov, či skôr odkaz pre deti umelcov: „Hľa, váš otecko nahral album“? Odpovedať si neviem, len mi je ľúto, že zopár nádejných nápadov takto padlo za obeť dnes tak veľmi populárnej indie scény, ktorá má od independent (rozumej nezávislý) veľmi, ale veľmi ďaleko.

Veľmi ďaleko.

Turin Brakes – Dark on Fire (Virgin, 2007)
The Thrills – Teenager (Virgin, 2007)
Air Traffic – Fractured Life (EMI, 2007)

Album na recenzovanie poskytlo vydavateľstvo EMI.