Odpočítavať čas príchodu posledného súdu

Najobávanejším momentom pre fanúšika skupiny je jej rozpad. To je peklo na Zemi, treba sa s ním však, žiaľ, zmieriť a ísť ďalej. O to viac vedia potešiť momenty prvých tlačových správ publikovaných na internete o reinkarnácii projektu, následnom vydaní albumu a nedajbože aj turné. Tento vcelku populárny scenár sa výborne hodí aj na Smashing Pumpkins.

Je to skoro sedem rokov, čo vyšiel posledný štúdiový album a odznel posledný koncert. Srdcia nám popukali a s nádejou sme sa obracali na projekty Billyho Corgana, ako boli napríklad popový Zwan, či sólo album. Nič z nich nevzišlo; ako jeho hudba prišla, tak aj odišla a nezabudnuteľné melódie nekonečného smútku a adorácie ostali v našich prehrávačoch až do tohto roku.

Duch času priniesol album Zeitgeist, s ním však aj veľa otázok. Tá prvá by znela asi takto: Je to ešte Smashing Pumpkins? Otázka viac než dôležitá, pretože Corgan a Chamberlin síce tvoria a tvorili jadro celého projektu, ale keď už samotná tiráž nespomína nikoho iného, tak sa naozaj nedá nič iné, len pýtať: „Quo vadis, Smashing Pumpkins?“

Chýbajúce mená, ako Iha alebo D’arcy, si človek všimne nielen pri živom vystúpení, ale aj na samotnom albume. Na každom kroku, či skôr v každom takte sa stretávame s charakteristickým zvukom Billyho, čo by za normálnych okolností nebolo na škodu, ale aj všetkého dobrého veľa škodí.

Ak album niečo priniesol, je to pekný obal a dve-tri priemerné skladby. Čo album zabudol, je inovácia, štýl a hlavne hudobný obsah, ktorý dominoval jeho predchodcom – Adore, Siamese Dream a ostatným. Keď sa vytratí nápad a opakujú sa, síce technicky dokonalé, no bezobsahové melódie, tóny a zvuky, celé to pôsobí ako šum mora. Každý z nás sa rád započúva, no tiež len tých pár dní počas dovolenky.

Samozrejme, že tikanie Doomsday Clock, alebo chlpaté nôžky Tarantula sú potencionálne hity a ucho potešia. Pesimistickú náladu nedokáže navodiť ani Neverlost, ani Pomp and Circumstances, svojou pompéznosťou uzatvárajúce iba priemerný album, od kedysi nadpriemernej formácie, z ktorej ostalo len jadro.

Náplň, či skôr výplň albumu tak pôsobí ako veľmi nepodarený kúsok komerčných ťahov známych z nenávidenej a večne kritizovanej popovej scény. Keď ani vykrádanie samého seba nefunguje, tak sa niet kam obrátiť. Človek by totiž po toľkých rokoch očakával niečo viac. Naozaj si teda teraz kladiem otázku, či nebolo lepšie odísť s dobre vykonanou prácou Machiny a netýrať sa zbytočne čakaním na odbitie hodín posledného súdu.

The Smashing Pumpkins – Zeitgeist (2007, Reprise)