Divadelné šialenstvo a kucapaca

V súčasnom divadle sa pičuje ostošesť, no len málokedy sa to vie. Buď to hercovi do huby nejde, alebo tam vulgarizmus nesedí. Nadávky, brutalita a rôzne sexistické čudáctva sú súčasťou dnešného umenia a keď to tam raz sedí, tak nemožno namietať. A keď nesedí, treba to sfúknuť! Totiž, stáva sa mi, že kadejakí známi, s ktorými som sa vyprával, dosť rapocú, že v tých nových divadelných predstaveniach hrešia a ukazujú pohlavné orgány, že divadlo je nemiestne. Ibaže dobré divadlo citlivo a mnohostranne zrkadlí dobu a keď sa vo svete prestanú oplzlo verbalizovať genitálie, poprípade ich verbalizácia prestane byť in a cool, tak tvorca po nich ani neštekne. Keď prestane byť pornografia a násilie samozrejmosťou, tak aj divadlo sa na takéto prvky vytoto, hm, vykašle.

Berme to ako motív širokej a nie novej diskusie, ako prechod k môjmu zážitku z tohtoročnej Divadelnej Nitry. I keď sa žiadny šok a škandál nekonal, možno na škodu, každopádne aspoň tie oné „špatné slová“ patrili k výbave nejedného predstavenia i tohto roku. A v prípade tejto divadelnej udalosti zväčša nejde len o trápnu blamáž – skôr o premyslenú umeleckú kamufláž.

Divadelná Nitra patrí k mojim najobľúbenejším festivalom, pretože jej dejiskom je moje rodné mesto, mesto mojich štúdií, životných špekulácií. Som jej každoročný návštevník už pekných pár rôčkov, mám tu kopec kamošov, mnohí sem pre ňu prichádzajú, milión ich spoznávam práve tu. Divadlo je skvelá vec, ak mu človek príde na chuť! Zároveň si viem predstaviť, že mnohí by pokapali od nudy na takomto type kratochvíle, no mňa to fest baví a vzrušuje. Pravda, netreba sadnúť na lep každému divadelnému kusu, čo sa tu objaví, ba tento rok si neodnášam žiadnu srdcovku a moje gusto nebolo plne ukojené. Ale nevadí! Super je, že Nitra sa na pár dní zmení na niečo viac atmosférické ako inokedy v roku – mesto sa sfarbí, vyčačká, ba napáchne akýmsi spoločným sprisahanectvom. Zvýši sa frekvencia intelektuálov, špacírujú sa tu mnohí domáci a cudzokrajní artisti, poletuje tu kopec divadlachtivcov, študentov a pod. Skrátka, táto poväčšine malomeštiacka dedina žije tým, čomu sa hovorí oslava umenia, ktorému málokto rozumie, no mnohí ho milujú. V Blave by sa taký festival azda stratil, tu je skrátka cool, lebo ho vidno, ba chcelo by to ešte viac teatrálnosti, okázalosti a bujarosti.

Tento ročník sa mi zdá komornejší v uvedených predstaveniach, menej agresívny a provokatívny, ba miestami až introvertný, zameraný skôr na znázornenie akýchsi krívd a konfliktov súčasnosti či minulosti národa, spoločenstva, etnika i človeka v Európe. Introvertný i smerom k jednoduchšiemu, menej náročnému divákovi, čo je škoda. Ja sa trúfalo považujem za náročnejšieho diváka a nepriniesol mi nič, čo by ma zdvihlo zo sedačky, nič, čo by som vehementne ospevoval a bránil pred neprajníkmi, len pokojný stupeň inšpirácie bez výkyvov, pokojné dívanie sa a absorpciu umeleckých zručností a nápadov. Nič, čo by som zvozil, nič, čo by som vychválil, hm. Možno to spôsobil utiahnutý opasok, slabá tohtoročná finančná injekcia ministerstva alebo len moja mladícka túžba zočiť niečo viac po mojej vôli. Chýbala mi väčšia pestrosť, pravda, predovšetkým z pohľadu, ak to porovnávam s minulým ročníkom, kde som si našiel hneď niekoľko srdcoviek, na ktoré dodnes často myslím. Preto skôr ako predstavenia mi ostanú v pamäti útržky bujarých diskusií, spevov a tancov, akých sú schopní len festivaloví priaznivci. Nech to znie akokoľvek povrchne, tá kucapaca a šialenstvo, tá provokácia a revolta, invencia a inšpirácia, ktoré chcem a túžim vidieť na javisku, bola viac prítomná v čurbesoch pri pijatike v širokom kruhu zainteresovaných než na javisku, no to sem až tak nepatrí, radšej. Čo však neznamená, že som totálne nešťastný z toho, čo som mal možnosť kuknúť a že bezbreho haním.

Jeden z klenotov nemeckého súčasného divadla Don Karlos (Deutsches Theater Berlín) bol síce vymakaný, precízny a náročný umelecký kus, ale moja chyba je, že nerozumiem po nemecky a viac než akciu na scéne som musel sledovať titulky pod scénou. Keby som mal ešte jedny oči vyššie, bolo by to fajn. Každopádne môžem zvestovať skôr pozitívne referencie, naozaj ide o plnohodnotný a hlboký produkt, kvalitne významovo a výtvarne vypracovaný. Oživením klasiky tak vznikol zaujímavý pohľad na dnešok. Slovenské predstavenie z Arény Dr. Gustáv Husák sa mi zdalo byť nudné a málo zaujímavé, skrátka otrava, sklamalo ma. Ani neviem, čo som čakal, chýbala mi pridaná hodnota k historickým faktom, prípadne ich zaujímavejšie scénické spracovanie. To, že na pódium vybehne trištvrte autobusu pionierov, môže vyzerať ako dobrý nápad, no menej je viac.

Maďarská Kráľovná zákuskov (Béla Pintér a súbor, Budapešť) sa mi fakt páčila, to hej! Skvelé spracovanie, nápady, téma, herectvo. Inscenácia svojským spôsobom spracúva problematiku domáceho násilia, ktorá je tu odetá do šatu bizarnosti až strašidelnosti. Zároveň túto nepríjemnú a intímnu tému miestami ventilujú svojsky komické momenty a keď sa to dobre naordinuje, to mám rád, bolo to super. Za nemálo zaujímavý kúsok možno považovať aj študentskú inscenáciu Jurgova Hana. Na jednej strane dominovali momenty silného fyzického divadla, ktoré sa mi zdali miestami síce mierne presolené, no odľahčoval ich svojrázny humor, zvýrazňovala emotívna akcia a ako celok ide o dosť dobré spracovanie slovenskej klasiky. Treba len odporučiť navštíviť Štúdio 12, kde sa hrá 8. októbra. Poľsko-nemecký Transfer! (Wroclawski Teatr Wspólczesny) je zaujímavé predstavenie s výraznými dokumentárnymi prvkami. Len tak, až neherecky a civilne v ňom vystupuje približne pätnásť starých ľudí rozprávajúcich svoje životné peripetie a strasti. Nad nimi, akoby v pomyselnom obláčiku, sú parodizovaní mocní sveta – Roosevelt, Churchill, Stalin, diskutujú o povojnovej situácii, delia si svet a hrajú tvrdý rock. Záver je skvelou čerešničkou, kde starenka hádam aj pätnásť minút vymenováva meno, priezvisko a vyznanie obyvateľov jej dediny, ktorých si zapisovala. A bolo ich veru dosť! Uf.

Treba mi spomenúť ešte skvelý, pre mňa hádam najinšpiratívnejší projekt tohtoročného festivalu Fragile! zo slovinskej Ľubľany (Slovensko mladinsko gledališče). Inscenácia tematizujúca migráciu ľudí z východnej Európy do západnej, ich súžitie, kruté strasti a krivdy na ich dušiach a národe, drobné radosti a spoznávanie sa. Celý herecký výstup, ktorý sa odohrával pred modrým pozadím scény, sledovali kamery. Ďalšia kamera zároveň snímala miniatúrne scénky na druhej strane javiska. Tieto scénky sa počítačovo vkladali za hereckú hru a celé to bolo projektované na veľké plátno a do televízorov. Vznikol tak zvláštny útvar, hybr

Rasťo Salay  viac od autora »
Vaše reakcie [4]