Palec v ústach a salám párky

Možno to bola len trápna zhoda okolností. Ak ide o všeobecne známy jav, alebo nejde vôbec o nič, nasledujúce drevo ťahané do lesa treba ignorovať. Pre mňa ale bola táto vec nová a zaujímavá. Minulý týždeň v Londýne, blízko všetkých jeho krásne pestro inšpiratívnych ľudí, medzi kilami papiera použitého na Kate a Gerryho McCannovcov, okolo sendvičov a nových gitarových objavov práve táto drobnosť zo všetkého vymenovaného vystúpila, opakovala sa, a dokonca aj prekvapujúco gradovala.   

Obyčajný palec, obyčajné ústa a banálna kombinácia týchto dvoch prvkov. Ešte nikdy som za taký krátky čas nevidela takú kopu osôb, ktoré by v rámci neverbálnej komunikácie prirodzene používali toto známe gesto, automaticky spájané hlavne s malými deťmi. Napríklad ráno, keď sa tam išlo do školy. Päť-šesťroční uniformovaní žiaci: v jednej ruke kolobežka, palec druhej v ústach. Vo veku týchto stále veľmi mladých človekov to nemusí byť hneď nepatričné, dobre. Krátko nato som ale videla dve dievčatá, ktoré v Londýne na plný úväzok opatruje jedna kamarátka. Tieto sestry si palce o dušu cumľali doma pred televízorom. Vyzerali, že ich plnohodnotný zážitok zo sledovania najnovšieho zvratu v kauze slintačka a krívačka bude kompletný len s pasiou, s ktorou si vysávali jemnú kožu a konzumovali tony baktérií. Jedna mala desať, druhá dvanásť. 

V momente, keď sa z tohto javu stalo sprievodné podujatie celého pobytu, prišla scéna, ktorá danú záležitosť elegantne uzavrela. Bolo to v jednom vlaku smerujúcom do Londýna. Oproti v uličke cestovala zaujímavá mikroskupina: štyridsiatnička, jej pubertálna dcéra, asi štrnásťročná, jej pubertálny syn, asi šestnásťročný, a jeho priateľka v rovnakom veku. Matka so založenými rukami a autoritatívnym nadhľadom sledovala svojich zverencov a až do konca cesty neopustila pasívnu polohu. Zato dcéra sa hýbala aj za ňu: testovala rôzne chute gumových cukríkov v tvare zvierat a podľa vlastného uváženia ich hádzala po svojich spoločníkoch. Všetko komentovala, a všetko nahlas, pretože mala v ušiach slúchadlá, rovnaké ako jej brat. Pekný chlapec s famóznou kvalitou vlasov bol evidentne po otcovi a presne to isté si myslela aj jeho frajerka. Ani ona sa za seba nemusela hanbiť, no v tej chvíli ju zamestnávala dôležitejšia činnosť. Musela byť nenápadná, keď pod vetchým stolíkom chytala frajera za kolená, a milá, keď ju jeho nespratná sestra triafala farebným cukríkovým zverstvom. Najviac mladej energie a bezprostrednej múdrosti ale míňala na svoju potenciálnu svokru. Nech rozoberala pohonné látky používané na britských železniciach, drhla sa gumenou žabou, alebo vymýšľala melódiu k titulkom v novinách spolucestujúcich, do kameňa vysekaná zazerajúca tvár tejto ženy sa nehla ani o milimeter. Pani matka konečne prehovorila až vtedy, keď sama uznala za vhodné, čo bolo približne v polovici cesty.

- Strýka pochovajú vo štvrtok, deti moje – oznámila vecne a adresne svojim potomkom. Zahanbená frajerka odstavenie z hry poňala po svojom. Našla si pohodlnú polohu na sedenie a celkom spontánne, so samozrejmosťou jasličkára, urobila tú vec: strčila si do úst palec. Kým pani matka dcére a synovi heslovito zadávala pokyny k nadchádzajúcemu pohrebu, už len gúľala očami, aby jej nič neušlo a labužnícky si vychutnávala kus vlastnej končatiny. Keď potom dospelá autorita zmĺkla a natešené deti sa vrátili k svojim i-podom, frajerka sa znova pokúsila začať rozhovor. Žmurkla a s prstom v ústach už-už išla položiť otázku.

- Vyber si svoj palec z úst, prosím – skočila jej pani matka do nádychu a pichľavosť, s akou to vyslovila, posekala všetok vydýchaný vzduch v okolí. Brat so sestrou v očakávaní vzrušujúcej akcie stlmili hudbu a frajerka zozelenela. Nepriateľsky gánila na ženu, ktorá možno raz mohla byť jej svokrou a sympatické bolo, že aj keď sa jej viditeľne triasla brada, očami neuhýbala. Po bleskovom zvážení svojich možností pokorne vybrala prst z úst a spolu so zvyškom ruky ho položila na stehno svojho frajera. Vo chvíli, keď sa on s odporom odtiahol, matka prvý a posledný raz počas cesty zanechala svoju nehybnú polohu. Sériou stručných pohybov vybrala z balenia parfumovaných hygienických vreckoviek jeden kus a strčila ho zahanbenému dievčaťu rovno pod bradu.

Frajerka sa napriek všetkému rozhodla epizódu statočne dohrať. Už nebolo čo stratiť, preto do nasledujúceho aktu vložila kus divadla. So špeciálnou pozornosťou danému prstu si dôkladne vydrhla celú ruku, pozrela na protivníčku, dlhšie a odvážnejšie ako pred necelou minútou, a dramaticky odhodila použitú vreckovku. Potom sa nadýchla a urobila tú vec: vrazila si vyčistený palec späť do dutiny ústnej. Pani matku skoro vystrelo, ale statočne sa snažila kontrolovať a frajerovi so sestrou podtext celej situácie v prvom momente zrejme nedošiel.  

Frajerka vyzerala, že sa v tejto úlohe doslova našla. Keď v rovnakom stave neskôr šarmantne podala lístky revízorovi a po vystúpení z vlaku triumfálne odkráčala po peróne, napriek prstu, ktorý si z úst stále nevybrala, nebolo na nej nič detské, ani trápne. Možno by ste si to s ňou v tej chvíli aj celkom radi vymenili.