Stáva sa to aj v živote. Máte ísť na rande s vysnívanou kolegyňou. Nemáte dosť sebavedomia či organizačnej trúfalosti a požiadate kamaráta o spoluprácu: „Prídeme tam spolu a ty sa po chvíli vytratíš."
Kamarát urobí presne, o čo bol požiadaný. Nemá sexuálne či iné úmysly, je uvoľnený, situácia ho baví a chvíľu, ktorú má vyhradenú pre svoju epizódnu rolu, hrá s pasiou a skvele. Kolegyni žiaria oči a vy si bolestne uvedomujete, že aj keď táto noc, srdce aj lono kolegyne budú vaše, odchodom kamaráta v jej očiach čosi zhaslo. Hrať hlavnú rolu nemusí byť vždy to najpodstatnejšie.
Divák v kine tento problém nemá. S pôžitkom si užíva záblesky epizódnych géniov. Neprekáža mu, že hlavným postavám ukradli slávu. Spomenul som si na svojich 10 najobľúbenejších ukradnutých filmov.
1. Božská blondína
Všetko o Eve (USA, r. Joseph L. Mankiewicz, 1950)
Veľkolepé kino, dokazujúce, že ak niečomu Hollywood naozaj rozumie, tak sláve. Máloktorej téme bolo venovaných toľko filmových klenotov ako boju hviezd o miesto na hollywoodskej oblohe. Od Sunset Boulevard (USA, r. Billy Wilder, 1950) až po Božskú Júliu (VB, r. István Szabó, 2004).
Vo filme Všetko o Eve spolu nemilosrdne bojujú herečky Bette Davisová a Anne Baxterová. Iba v jedinom výstupe kdesi na párty sa mihne mladučká blondína Marylin Monroe. Bette Davisová bola iste lepšia herečka ako mladá Marylin a jej rola bola fantasticky napísaná. Napriek tomu žiara božskej blondíny prekryla celý film.
Vyzerá to nespravodlivé, že blondíny často vyhrávajú. Ale možno je v tom ukrytá hlboká pravda o estetike evolúcie. A tiež je možné, že to je vlastne celé úplne inak.
2. Našepkávač
Angel Heart (USA, r. Alan Parker, 1987)
Nikto snáď nebude protestovať proti kvalite roly, či výkonu Mickeyho Rourka lapeného do sietí diablových plánov. Jeho postupný pád je bolestivým prebudením z nádeje, že nás osud môže nechať na pokoji. Darmo tvrdohlavo tlačíme kameň hore životom, ak sme bábky zlomyseľnej predestinácie.
Parker nás sprevádza týmto psychotickým predpeklím s nevídanou obrazotvornosťou. Sex hlavného hrdinu s Lisou Bonetovou je nezabudnuteľný vizuálny koncert ukazujúci, ako blízko má krása k hrôze.
Podobne, ako je osud Harryho Angela v rukách Louisa Cyphra, je aj film v rukách Roberta de Nira. Neodolateľného, úsporného Mefista.
Darmo sa Rourke snaží, koľko vládze. Kto vidí bábkara, neobdivuje bábky.
3. Kukučkové hodiny
Tretí muž (Veľká Británia, r. Carol Reed, 1949)
Hlavná postava tohto geniálneho trileru je Viedeň roku 1947. Pyšné hlavné mesto niekdajšej ríše zažilo v dvadsiatom storočí veľa poníženia. Jej obyvatelia sa naučili žiť s porážkami. Sú opatrní a cynickí.
Témou filmu je história jednej hnusnej šmeliny, akých sú mestá porážok plné. Hrdinovia príbehu si kladú otázku: je akceptovateľné, že ľudia zarábajú na biede? Je cynizmus mravnou zlomeninou, alebo iba prirodzenou reakciou na stav sveta?
Zlodejom a vrahom je mŕtvy Harry Lime. Láskyplný a šarmantný priekupník s penicilínom, na ktorého v dobrom či zlom spomínajú všetci hrdinovia filmu. Lime sa filmom iba trikrát mihne. Raz sa usmeje z tmy, raz prehovorí. A nakoniec sa bojí vlastnej smrti.
Lima hrá Orson Welles. Kto film videl, nezabudne na záblesk jeho usmievavej tváre. Taký záber sa podaril iba Sternbergovi, aj to s Marlen Dietrichovou. Keď Welles prehovorí, povie toto: „Taliansko tridsať rokov pod Borgiovcami bolo plné vojen, vrážd a krviprelievania. Ale dalo nám Michelangela, Leonarda da Vinciho a renesanciu. Švajčiarsko žije päťsto rokov v láske, demokracii a mieri. A čo nám dalo? Kukučkové hodiny.“
Tretí muž bude navždy filmom Orsona Wellesa.
4. I scream, you scream, we all scream for ice cream
Mimo zákona (USA, r. Jim Jarmusch, 1986)
Tom Waits, John Lurie a Jim Jarmusch sa k sebe hodia ako kamaráti z jedného dvora. Vyznávajú rovnaký rítus: mňa neprichytíte pri slabosti, ani pri dojatí. Elegancie veľkomestského stoicizmu by sa nevzdali, ani keby ich posteľ už horela.
Taký mal byť aj film Mimo zákona (Down by law). Absurdný pád hlbší ako dno. A rovnako absurdný útek späť. Iste by sa to aj podarilo, nebyť klauna Roberta Benigniho. Benigni je iný ako spomenutí frajeri z Brooklynu. Nezáleží mu na vlastnej dôstojnosti. Nezaujíma ho, ako vyzerá, čo si o ňom kto pomyslí, ako ho kto bude hodnotiť.
Benigni hrá so svetom škodoradostnú hru, na ktorej bol založený film Štyria priatelia. Čo na tom, že slabšie povahy to môže urážať a hlupákov poburovať. Pred odsúdením ho chráni, že svojím výsmechom triafa, na čo nie sme, alebo by sme aspoň nemali byť hrdí.
Benigni rozvrátil poriadok Jarmuschovho humoru. Je príliš hlučný, infantilný, dadaistický. Od jeho objavenia sa vo väzení sa Waits s Luriem už iba vezú. A Jarmusch sa iba prizerá.
Benigni ukradol film aj autorovi.
5. Víťaz berie všetko
Božská Júlia (Veľká Británia, r. István Szabó, 2004)
Božská Júlia je príjemná, vtipná britská konverzačka, akých nikdy nie je dosť. Šarm Jarmuscha, Lurieho, di Capria či Tarantina vonia fastfoodom. Je plebejský. Hodí sa k nemu označenie frajer. V dobrom aj zlom.
Britský šarm je iný. Je prešľachtený. Rezervovaný. Radšej obetuje život ako dôstojnosť. Britský humor pozná gramatiku. Nepripúšťa možnosť výberu medzi obsahom a formou. Forma je samozrejmá.
Júlia je geniálna herečka na vrchole kariéry. Je to smutné výslnie. Všetky cesty z neho vedú iba dole. Je unavená z úspechu. Načase byť zvrhnutá z trónu.
To sa aj deje. Mladá, krásna, talentovaná, ambiciózna herečka Avice dostáva šancu obrať Júliu o prvenstvo, o úspech, o milenca. Dobre vieme, že karty sú už rozdané. Júlia starne a za chvíľu ju nebude treba o nič oberať. Ale teraz to ešte môže byť boj.
Júlia sedí na tróne a stačí, aby si ho uzurpovala. Ale keby bojovala, mohlo by sa jej stať to, čo Bette Davisovej v snímke Všetko o Eve. Mladosť by očarila poza jej chrbát.
Júlia je príliš skúsená a rozumná. S bezvýznamnou hviezdičkou sa dá bojovať iba tak, že jej prepustí javisko. Ponúkne jej žiaru, na ktorú Avice ešte nemá. Až vtedy sa objaví v plnej, zrelej kráse.
Júlia si nedá svoju hlavnú rolu vziať. Z Pyrrhových víťazstiev je toto najelegantnejšie.
6. S Bohmi sa nesúperí
Apocalypse Now (USA, r. Francis Ford Coppola, 1979)
Tak to býva v rozprávkach. Ak chceš vstúpiť do života hlavným vchodom, choď na kraj sveta a tam v dome všemocného Boha ukradni zrkadlo. A v tom zrkadle dones jeho obraz.
To sa nedá, hovoria dospelí. Tak ďaleko nedôjdeš. Boha nepremôžeš. A keby aj, zrkadlo nie je väzenie tvárí. Dospelí vedia, že do dospelosti sa nevchádza hlavným vchodom.
Mladíci to ešte nevedia. Vyberajú sa na cestu. Mnohí to vzdajú. Cestou sa kdesi usadia, vezmú si dievča zďaleka. Iba jeden dôjde až na koniec. Potom sa vracia, zrkadlo v batôžku. Vstupuje pyšne do kráľovstva. Lenže vo vlasoch sa mu už leskne sivý vlas.
Kapitán Willard prechádza všetkými dejstvami pekla, kým dôjde až na kraj sveta. Tam stretne Kurtza, obklopeného veriacimi. Sedí proti nemu v prítmí a ešte ho čaká cesta naspäť.
Kurtz je majestátny a nehybn
František Gyárfáš viac od autora »
Vaše reakcie [26]
Pravda nie je to, o čo sa bojuje
Vrabčiak na nebesiach
Zločin a trest alebo Pošta pre teba
Virtuálne mesto duchov a milostných schôdzok
Stand by ľudia, stand by chvíle