Neskáčte pod vlak – znenávidia vás!

Človek sa rozhodne niečo urobiť. Detailne si tú vec naplánuje, nezabudne na nič a myslí na všetko, ale nakoniec má smolu, lebo keby sa aj roztrhal, plán mu prekazí škrt, s ktorým na začiatku vôbec nepočítal. Stačí sekunda a všetko je inak; nová situácia celkom prevalcuje tú očakávanú a spôsob, akým v nej niekto zareaguje, môže o ňom povedať tak mrazivo presne, že to zasiahne ešte aj tých, čo ho len tak mimochodom nezúčastnene sledujú z okolia. 

Pri nedávnej ceste vlakom do Bratislavy sedeli so mnou v kupé ďalší štyria ľudia. Najviac viditeľný bol pán zo staršieho manželského páru. Spod štrikovanej vesty sa mu na podlahu vylievalo brucho, nechal si od manželky podávať ťažkú mastnú poživeň a celú cestu jedol, pardon, žral. Keď si potom z protézy výdatne špáral zvyšky, radšej som zaspala. Snívalo sa mi, že na Slovensko prídu hrať Sonic Youth, ale iba pod podmienkou, že s nimi bude spievať napchávajúci sa spolucestujúci z kupé.

Práve keď som v tejto veci začala vyjednávať s organizátormi, zobudil ma krik, nadávky a dupot v chodbičke.

- To ho nemôžete odhodiť na bok a ísť ďalej?! - ručal pán s veľkým bruchom na vystrašenú sprievodkyňu. Stáli sme, no nevystupoval nikto a všade bol veľký chaos. Z kontextu vyplynulo, že vlak, ktorý išiel pred tým naším, niekoho zrazil. Na mieste sa pohybovali policajti, bolo to treba vyriešiť, museli sme čakať.

Celkom slušná šupa, takéto zobudenie. Oproti predstaveniu, ktoré v nasledujúcej hodine, čo sme trčali v poli niekde za Trnavou, odohral hlavný hrdina, ten živý z vlaku, bol ale mŕtvy človek na trati ťažká zívačka. Pán s veľkým bruchom ďalej vrieskal na bledú sprievodkyňu a donekonečna opakoval, že ak hneď nevyrazíme, zmešká medzinárodný rýchlik do zahraničia, na ktorý cestuje do Bratislavy. Sprievodkyňa sa od neho vystrašene odťahovala, lebo vyzeralo, že pod najbližší vlak poletí pre zmenu ona. 

- Sme v prďeli, mamina, - oznámil so zvláštnym dôrazom na mäkkú výslovnosť „ď“ svojej manželke. Keď si nevydupal spravodlivosť vo vlaku, začal veľkú krivdu, čo sa mu práve stala, cez telefón farbisto vykladať širokému príbuzenstvu.

- Že sa ten debil šľahol akurát sem, no povedz! – vrieskal do mobilu. V jednom zo setov len tak mimochodom tichšie doložil, že lístok síce platí mesiac, ale to by sa zas musel trepať do tej zasranej Bratislavy. Jeho manželka mu poslušne hľadala čísla v telefóne a za celý čas sa ozvala len raz: navrhla, aby zavolali na bratislavskú stanicu, nech tam ich vlak zdržia, veď na to majú predsa právo. Muž tento nápad ponižujúco vysmial a žena viac ani nemukla.

Keď sa vonku rozpršalo ešte hustejšie a bolo jasné, že manželia rýchlik do zahraničia nestihnú, nervózny pán v rámci vymyslenej zábavky začal manželku fotiť mobilom. Na tvári mal kŕčovitý mix hulvátskej škodoradosti s nadradenosťou; ten sa ešte zintenzívnil, keď chcel byť zvečnený on, pretože takto mohol technicky nie celkom zdatnú partnerku komandovať. Na ten výstup sa pozeralo veľmi zle: bol esenciou trápnosti, malosti a obmedzenosti, takou, čo sa človeku bolestivo zadiera pod kožu a pri ktorej ľutuje všetky chvíle, keď sa sám správal, alebo bude správať podobne. Už druhý raz v ten deň som potrebovala zaspať. Zalomiť by však znamenalo vrátiť sa do sna a presviedčať tohto človeka, aby spieval na koncerte. To by som si voči Sonic Youth nikdy nedovolila.

Potom sme sa predsa len pohli, ale iba kúsok; zastavili sme pri vlaku, ktorý zrazil nešťastníka. Cestujúci sa okamžite vyvalili do okien, a aj tým, čo nemali o takéto spravodajstvo najmenší záujem, podrobne reportovali o polohe zvyškov tela rozflákaného po trati. Trup na koľajniciach a nohy v jarku. Paráda. Krv a emócie. Hyeny a príbehy. 

Viem, samozrejme, pochopiť vytočeného človeka, ktorý za takýchto okolností zmešká dôležitý spoj, navyše keď má na konkrétny vlak kúpenú aj miestenku. Ak už bol raz nastavený na cestovanie, je zbytočné mu potom vykladať, že ešte v ten deň môže ísť aj nejakým iným rýchlikom. Situácia ale pre mňa vôbec nebola len o cestovaní a meškaní. Dali sa na nej dobre sledovať celkom iné veci. Napríklad to, ako príbeh jedného človeka môže v istej chvíli ovplyvniť príbehy iných ľudí. Keď pod vlak skočila Anna Kareninová, zaujímalo ma iba, či malo to dramatické rozhodnutie skutočný zmysel; ďalej som nikdy nešla. Ostatní ľudia z vlaku, ktorých svojím činom doslova vykoľajila, pre mňa vôbec neexistovali. Pritom stačí iba jedného dňa sa ocitnúť presne v takej skupine a hneď získate pohľad z inej strany. Divadlo, ktoré hysterický pán s veľkým bruchom zahral, bolo ukážkou reakcie v jednom vybranom kupé. Vo vlaku sú ale kupé desiatky a v nich desiatky rôznych ľudí, v tej chvíli s rôzne naplánovanými životmi. Oproti nim, na opačnej strane ihriska, jediný osamotený človek. Práve on im všetkým, každému inakšie – a to robí celú vec skutočne zaujímavou – do životov na chvíľu zasiahne.     

Na tomto mieste chcem podotknúť, že väčšina ľudí z môjho okolia zrazeného človeka automaticky pokladala za samovraha. Tento druh smrti je celkom zaužívaným stereotypom, súhlasím, existujú však aj iné spôsoby, ako skončiť pod vlakom, a čo ak to v tomto, práve tomto prípade, bolo takto? Nech už sa stalo čokoľvek, ďalší pohľad na problém ponúka vyššie spomenutý zásah nazeraný z inej perspektívy. Keď človek sedí vo vlaku, pod ktorým leží mŕtve telo, nemôže za to nikto v jeho bezprostrednej blízkosti, preto aj rozhorčené výkriky nesmeruje ku konkrétnemu adresátovi. Veľa možností na vykľučkovanie z tejto situácie vtedy nemá. A predsa, aj na takejto malej ploche sa vie prejaviť a forma, akou tak urobí, o ňom veľa vypovie. Môže mat z toho show, zaseknuto čučať alebo svojím správaním ukážkového kreténa znepríjemniť život ostatným. A to až tak, že v prípade, že by si „náš” mŕtvy v predstihu vypočul hnoj, čo na neho tučný pán nakydal, možno by si to, ak naozaj išlo o samovraždu, rozmyslel, alebo by sa skántril aspoň nejakým viac intímnym spôsobom.

No a potom je tu ešte niečo, taká drobná perlička na záver. Ja som napríklad celý čas rozmýšľala, aké originálne ospravedlnenie použijem na workshop v písaní sitcomu, na ktorý som práve hodinu meškala.