Kto nehľadá, nájde

Slavomír miloval pokoj. V oddelení Univerzitnej knižnice, kde pracoval, do zbožňovaného ticha polohlasom preberal od návštevníkov žiadanky na hrubé zväzky starých zviazaných novín a časopisov, zo skladu dodané objednávky pripravoval do regálov a znova dával na miesto, keď si čitatelia poslúžili. Všetko toto ho vyrušovalo, pretože sa nemohol sústrediť na svoj obľúbený altánok na zrekonštruovanom nádvorí knižnice, ktorý celý deň sledoval. Predstavoval si, že v ňom raz stretne niektorú z krásnych študentiek v okuliaroch s farebnými rámami, čo u neho zháňali informácie do referátov a diplomoviek. Ktorá presne by to mala byť, nevedel, lebo až tam sa pre zbytočné otázky tých menej krásnych nikdy nedostal. A tak si otieral indigo zo žiadaniek do rukávov, robil, čo bolo treba a nezdalo sa mu, že by toto všetko mohlo niekedy byť aj inak.

Olinka, jeho manželka, milovala aktivitu. V šatni tej istej knižnice podávala čitateľom krúžky za ich odložené vetrovky, dumala, ako zas bude večer drhnúť modrú zo Slavomírových rolákov, pod stolom dvíhala nohy, aby si spevnila popadané brucho, a aj tak jej to nestačilo. Bez pohybu nevedela byť ani sekundu a veľmi chcela, aby všetko bolo inak, to isté vyžadovala aj od svojho muža a presne v tom bol problém.

K päťdesiatke si Olinka od Slavomíra darovala more v Chorvátsku, prvú dovolenku, ak sa neráta svadobná cesta na Kysuciach. Slavomír musel od kolegu vyžobrať pôžičku na zájazd pre dvoch, aj keď by najradšej ostal ležať v knižničnom sklade, jedinom mieste jeho zúženého životného priestoru, kde bolo v tom pekelnom teple oslobodzujúco chladno. Keď po dvanásťhodinovom utrpení vyliezli z Ikarusu pred penziónom 350 schodov od pláže blízko mesta Omiš, tiež sa ho nikto nič nepýtal. Bohužiaľ pršalo, z čoho Olinku skoro prekotilo, lebo za toľko peňazí predsa nebude pri mori chodiť s parazólom! Slavomír, ktorý s tým mal okamžite niečo urobiť, len bezradne stál a sledoval, ako mu pomaly odpúchajú nohy. Olinka preto račkujúceho delegáta Jozefa dala do laty v prostriedku jeho úvodnej reči sama, ale de luxe.

Slavomír nespravil nič ani v jedálni, kde bol problém s malými porciami, ani v ich izbe, ktorá bola smradľavejšia než tá susedná. Už aj tak vytočená Olinka sa rozzúrila a vymyslela si pre neho aktivitu: každý deň sa stratí a hnilý muž ju bude musieť nájsť. Ešte v ten deň to aj urobila: nič netušiaci Slavomír sa na smrť vyplašil a vyštartoval ženu hľadať. Našiel ju na opačnom konci pláže, pri kríku zavalenom turistickými splaškami, len tak si olupovať kožu zo spáleného nosa. Ďalší večer ju objavil s vyzutými sandálmi v úzkych uličkách Omišu a potom aj na ostrove Brač, kam išli na drahý celodenný výlet loďou. To už síce zelenela od jedu, lebo v novom prostredí mal Slavomír ťažkosti s orientáciou, inak ale bola spokojná, lebo to bolo prvý raz v živote, čo jej muž pravidelne robil zmysluplnú aktivitu. 

Slavomír vedel, že Olinka to myslí dobre, len si nebol istý, či aj Olinka vie, že ani on to nemyslí zle. Ak ju práve nehľadal, cítil sa, akoby mu na pláži spravili detašovanú pieskovú knižnicu. Všade premávali mraky nadutých Slovákov a keď videl všetky tie knižky v tenkej väzbe alebo tučné farebné časopisy po dekách, nervózne ním šklbalo. Chcel len sedieť pod olivou, namiesto altánku z knižnice pozerať na maják a konečne domyslieť, čo by sa tam medzi ním a nejakou slečnou z pláže udialo.

V polovici turnusu Olinka, ako tradične, pod pichľavým poobedným slnkom váhala, či po návrate domov spraviť francúzske zemiaky, presúvala kamene okolo svojej karimatky, vťahovala tuk na bruchu do seba a každé tri minúty menila aktivitu. Celé to bol manéver, pretože aj tak len sledovala všetky všelijako staré deti na pláži a predstavovala si, ako by ich asi organizovala, keby tak boli jej.

Toto Slavomír nemohol vedieť, takisto ako si nevedel vybaviť, že tej slečne, ktorá si v ten deň k nemu drzo prisadla pod jeho olivu, požičiaval v knižnici staré Rudé Práva na dizertačku. Nič o nej netušil, ani keď zaklamal, že už vie, lebo to mu vysoká okuliarnatá ryšaňa práve navrhovala, aby jej kúpil zmrzlinu. Slavomíra oblial mŕtvolný pot, lebo všetky peniaze strážila Olinka, a tá sa práve určite chystala stratiť. Čitateľka teda pozvala jeho, ale pod podmienkou, že zajtra pozve on ju. Strémovaný Slavomír ládoval obrovské hlty čokoládovej, aby nemusel rozprávať. Zato ona hovorila aj za dvoch: keď vykladala, že jej celá literatúra od neho bola aj tak nanič, keďže teraz upratuje v Manchestri, sledoval sladkú punčovú, ako sa z jej opálených lakťov šmýka do jeho sandálov.

S čitateľkou sa rozlúčil skoro už potme a odišiel hľadať Olinku. Lenže ona nebola na pláži, ani pri majáku, a dokonca ani v meste, kam v panike bežal. V penzióne, ktorý  žil hlasne večerajúcimi dovolenkármi, všetkými okrem Olinky, sa so zlým tušením dovliekol k ich izbe. A tam ho zbadal. Stál pred dverami, stručný a výrečný. Slavomír žalostne pozeral na svoj dotlčený čierny kufor a nemohol tomu uveriť. Doma to už bral normálne; priemerne raz za štvrťrok ho Olinka výstražne vysťahovala, ale tu to bol ľadový úder pod pás. Cítil sa ako tá vizitka s jeho menom a adresou na kufri. Slavomír from Slovakia. Odstávajúci a zaparený.

Slavomírovi bolo Olinky ľúto. Ešte viac než toho Čecha, čo sa včera utopil. Zničene kráčal po neupravenej ceste a tipoval, koľko Olinkina bežná trucovacia lehota potrvá na dovolenke. Okolo presvišťalo niekoľko áut, jedno zastalo a keď na neho zúrivo zatrúbilo, vystrašene stuhol. Znútra niekto nezrozumiteľne zahučal a veľkými gestami šermoval, nech si pohne. Slavomír sa rozbehol, bez rozmýšľania a v kŕči, ako keď doma plnil rozkaz. Nechápal prečo, ale nejakú inú možnosť v tej chvíli aj tak nemal. Kúsok od auta sa mu v ruke roztvoril zle zazipsovaný kufor. Hneď si spomenul na Olinku a keď začal z horúceho asfaltu odlepovať trenky s ponožkami, znova sa ozvalo trúbenie. Teraz v súvislej melódii, čo pôsobila ako rozkaz.

Otriasol sa, nechal kufor tak a rekordne rýchlo sa zas rozbehol. V aute čakali traja mladí muži: prvý ho pohostinne vtiahol na zadné sedadlo, druhý začal pri štartovaní spievať ťahavú melódiu, tretí sa s pokrčenou zástavou vystrčil zo špinavého okna. Slavomír nepoznal rozdiel medzi rohom a autom, ani chuligánov a Hajduk Split už vôbec nie, títo chlapci ho ale očarili. Sledoval šoféra trieskať na klaksón, pri silnejúcom speve sa slávnostne chvel a bolo mu, ako keď na základnej vyšiel od zubára bez zásahu a s čistým štítom. Split sa blížil a zápas s Dinamom Záhreb tiež.