Ďalší trápny návrat

Hudobné comebacky by mali byť na čiernej listine prehreškov proti dobrému vkusu. Početné príklady totiž ukazujú, že takmer každé vzkriesenie kedysi rozpadnutej kapely principiálne nemôže byť iné ako zlé a čím viac sa jeho aktéri týmto spôsobom strápnia, tým viac si hanbu zaslúžia.

Kula Shaker, ako jeden z desiatok a stoviek produktov 90. rokov, vznikli v tej najviac britpopovej ére, hoci svoj prvý album predali rekordne rýchlo, ich najväčším hitom bola aj tak len coververzia, neskôr vysvetľovali kauzu „swastika“, nahrali druhý album, vyžmýkali svojich pätnásť minút, ako to len šlo a chvíľu pred koncom vyčerpávajúceho, aj keď výživného, desaťročia to zabalili. Vo vtedajšej gitarovej presilovke okrem fotogenickej tváre a hviezdneho rodinného zázemia lídra Crispiana Millsa zaujali trochu inam posunutým zvukom, čo lákal publicistov súťažiť, ktorý z nich a v koľkom riadku článku o kapele použije termín „psychedélia“. 

Keďže však comeback, nech je akokoľvek mizerný, býva označovaný za udalosť, patrí sa niečo napísať aj o tomto konkrétnom. Prvý, a veľmi rýchlo, žiaľ, tiež posledný dojem z albumu, s ktorým Kula Shaker prichádzajú späť, je, že tých osem rokov od ich rozkladu musel snáď niekto vygumovať. Kapela bola svojho času asi najvýraznejšie identifikovateľná podľa indických vplyvov, viachlasných spevov a klavírnych výplní medzi nimi. Dnes znie takmer identicky. A sme doma, pretože to, čo sa počas jej neprítomnosti udialo vo svete, zas až tak ľahko vygumovať nejde. Niekdajšia jemná výnimočnosť dnes pôsobí zastaralo a nezaujímavo, a ak aj snaha o jej resuscitáciu nevyznieva rovno zbytočne, významná a prelomová rozhodne nebude. S výsledným produktom je preto aj pomerne ťažká reč.

Zúfalý nedostatok akéhokoľvek posunu alebo aspoň invencie na tomto albume tak vyvažuje niekoľko vtipov, žiaľ, z kategórie nechcených. Zvuky strunového nástroja v pesničke Dr. Kitt sú skoro ako z rozprávky o tej rozmaznanej ježibabe so zlatou hviezdou na čele, Song of Love/Narayana odkazujúci na skladbu, ktorú Mills dávno naspieval s Prodigy, je ukážkou nekritického samovykrádania a vokály vo Fool That I Am pripomínajú nárek postiacich sa krišňákov, ktorí stratia trpezlivosť a začnú sa protestujúco dožadovať dobre prepečeného bravčového. 

Pochybovať sa dá tiež o umiestnení tohto výrobku na trhu: školáci dnes na takýto vzorec skočia len veľmi ťažko, ten, kto ich mal kedysi rád, nájde Peasants, Pigs & Astronauts (1999), kto ich mal kedysi veľmi rád, vyhrabe K (1996) a hotovo. Existuje, pravda, jedna výnimka: ako pozadie k hromadnému tancu v pestrofarebne komponovanej scéne ďalšej adaptácie gýčových hippie Vlasov by sa táto hudba možno uživila.

Ak sa však napriek všetkému uvedenému nové pesničky nudiace už v úvodoch niekomu úprimne páčia, na znak hlbokej tolerancie rozdielneho názoru album potupne zjem. Aj s obalom.   

Kula Shaker – Strangefolk (Sony Music, 2007)