Rússkije vajáki, davájte adznáki!

Nejako sa tomu čiastočnému politickému odmäku, ktorý tu zavládol začiatkom roku 1968, podarilo preniesť aj do našich detských životov, bezstarostne prežívaných v zamestnaneckej štvrti v bezprostrednej blízkosti Novoveskej tehelne. Keď už nič iné, tak aspoň tým, čo sme mohli vidieť v televízii. Napríklad Seriál o seriáli, kde pred našimi užasnutými zrakmi defilovali ukážky z rozmanitých hororových a sci-fi seriálov, o ktorých sme dovtedy ani nechyrovali. Alebo sa pamätám na celovečerný dokumentárny film o starých hororoch zo štúdií Universal. Ukážka z filmu Frankenstein (elektrické oživovanie monštra) vo mne dodnes zanechala nezmazateľný dojem.

Možno to dnes vidím pod nánosom spomienkového optimizmu. Ľudia, ktorých som stretával v našej dedine, boli spokojnejší, viac sa usmievali. Dni boli presvetlené a slnečné. Učenie nás bavilo. V škole dovolili učiť náboženstvo, rodičia nás prihlásili takmer všetkých. Pán farár Jožko Novák nám prístupne vykladal biblické príbehy, bolo to fajn.

Všeobecné uvoľnenie sa prejavilo aj rozmanitými inými spôsobmi. V centre Bratislavy sa dokonca objavili pouliční kolportéri vtedy nového týždenníka Expres. Zvlášť som obdivoval jedného bradatého a vlasatého študenta s tmavým baretom, ktorý operoval pod Manderlom. Zvučný hlas, vtipné komentáre a excentrický štýl predaja mu zabezpečoval stálu pozornosť chodcov a obchodný úspech. Jeho čudesná vyziabnutá figúra je pre mňa jedným zo symbolov bratislavského roku 1968. (O štvrť storočia neskôr ma s ním, už ako s vynikajúcim výtvarníkom, žijúcim v Devínskej Novej Vsi, zoznámi priateľ Dušan T. a onedlho spolu založíme kultovú skupinu Devínska Nová Vec. Tomu sa hovorí, že kruh sa uzavrel.)

Prázdniny sa ten rok pre mňa začali skvele. Nevedno po koľký raz som si prečítal Foglarovu knihu Chlapci od Bobrej rieky, ktorú som dostal minulé Vianoce od Ježiška, a bol som rozhodnutý dať týmto prázdninám podobný dobrodružný charakter. Samozrejme, nejaké táborenie v divočine mimo domova ma nezaujímalo, mal som divočinu všade okolo našej dediny, kdekoľvek som sa vydal, a večer som mohol jesť teplú večeru doma.

Prvý mesiac som strávil medzi deckami v našej tehliarskej kolónii a v auguste som sa presunul na opačný koniec dediny, k druhým starým rodičom. Tí bývali v malom rodinnom domčeku v dedinskej časti nazvanej Grba (tú časť obce neskôr preslávil Rudolf Sloboda v hre Armageddon na Grbe). Dnes je mi to smiešne, veď vzdušnou čiarou to sú sotva dva kilometre, ale pre mňa to bol úplne iný svet. Iní kamaráti, iné prostredie, iná strava, iné vône, iné zvuky z vonka pri zaspávaní, iné tety a ujovia na ulici, pripadal som si ako na prázdninách kdesi ďaleko.

Občas k nám prišiel ktosi na návštevu, otvorilo sa domáce červené víno, aj ja som trochu dostal a počúval som reči dospelých. Dedo Matej bol iný typ ako dedo Jozef. Navonok pôsobil prísne a menej kamarátsky, aj som sa ho trochu bál. Ale keď som bol u nich na prázdninách, venoval sa mi poctivo, chodievali sme spolu na dlhé pešie výlety za chotár našej obce a vždy mi vedel ukázať niečo zaujímavé. A navyše mal motorku, nebovo-belasého pioniera, na ktorom sme spolu jazdievali do našej vinice. August mi ubiehal príjemne.

Jedno ráno ma zobudil hlučný a trochu nervózny hovor z kuchyne. Vstal som, nasadil som si papuče a len tak, v pyžame, som sa šiel pozrieť, čo sa deje. Dedo i babička sedeli v kuchyni s mojím otcom a všetci traja vyzerali ustarostení.

„Ja som ti to hovoril, Otto,“ povedal dedo svojmu zaťovi. „Aká sloboda, aká demokracia? Všetko to bol len komunistický podfuk. Boj o korytá. A s Rusákmi nie sú žiadne špásy, to viem už z légií!“

„Vraj uniesli Dubčeka,“ zamrmlal otec. „Aj Svobodu, Smrkovského a Černíka. Asi ich deportovali do Ruska.“

„Nech si ich tam aj nechajú,“ povedal dedo tvrdo a ja som sa až zhrozil takejto blasfémie. „Je to jedna čvarga komunistická!“

„Takto nemôžeš hovoriť,“ povedala babička. „Dobre, Dubček je tiež červený, ale aspoň niečo chcel...“

„A kto myslíte, že príde po nich?“ namietol otec. „Zasa nejakí hajzli. Indra, Biľak a podobná bagáž.“

„Keď ti niekto každý deň dáva zaucho,“ povedal dedo, „a potom sa jeden deň pozabudne a iba ťa kopne do riti, tiež si budeš myslieť, že prišla sloboda? Vieš čo, Otto, nechajme to tak! Ty si im uveril, ja som im neveril nikdy. Je to tá istá červená háveď ako za Stalina. To ja poznám, veď som roky proti boľševikovi bojoval v Rusku – rovnako ako tvoj otec!“

Vlastne sa otec neprišiel hádať s dedom. Dôvod, prečo prišiel tak zavčasu k svokrovcom, som bol ja. Prišiel po mňa podnikovým autom, aby ma zobral domov. Z „bezpečnostných dôvodov“.

Už sa nepamätám, aké bolo to augustové ráno, či sychravé alebo slnečné. Do kopca pri železničnej stanici sme šli takmer krokom, aby sme si mohli obzrieť zaprášené tanky s namaľovanými rozpoznávacími bielymi pásmi a ufúľané postavičky exoticky vyzerajúcich cudzích vojakov.

„To sú Rusi, Petrík,“ povedal mi otec. „Prišli nás obsadiť.“

„Sú to teda naši nepriatelia?“ spýtal som sa, verný svojmu detskému čierno-bielemu videniu sveta.

„Priatelia rozhodne nechodia na návštevu v noci a s tankami!“ povedal otcov šofér, strýc Franto, prezývaný Zóza.

V nasledujúcich dňoch ma rodičia i starí rodičia pod rôznymi zámienkami nútili zdržiavať sa doma. Čo nebol veľký problém, bol som vždy domácky typ a s knižkou či stolovým bábkovým divadlom som sa vedel zabávať celé hodiny. Potom sa však skončili prázdniny a bolo treba začať chodiť do školy. Medzitým sa už počet tankov v Devínskej Novej Vsi podstatne zredukoval. Pri tehelni neboli žiadne, zato ich zopár ešte stále parkovalo pri železničnej stanici. Dospelí obyvatelia okolo nich prechádzali s odmeranou hrdou nevšímavosťou, no my decká sme to dlho nevydržali. Najmä keď sme zistili, že Rusi (tak sme ich bežne volali, aj napriek tomu, že len málo z tých ušatých vykosených vojačikov sa vyznačovalo európskymi črtami) majú všelijaké zaujímavé odznaky na rozdávanie. My, čo sme boli čerství tretiaci, sme toho síce po rusky veľa nevedeli, ale Jaro O. (nie nultý, ale Okresa) chodil už do piatej triedy, takže bol schopný s Rusmi komunikovať. Najštedrejšia sa ukázala byť posádka obrneného kolesového transportéra, ktorý každé ráno prichádzal hliadkovať k staničnej budove (ktorá bola zároveň aj colnicou na strategicky dôležitom železničnom hraničnom prechode s Rakúskom). Od ufúľaných tankistov sa líšili aj zelenými kombinézami, pásikavými námorníckymi tričkami, šnurovacími bagančami namiesto čižiem a frajersky posadenými baretmi s miniatúrnym symbolom padáka. Mali najkrajšie odznaky a Jaro od nich dokonca za niečo vykšeftoval aj prekrásny útočný nôž, ktorý sa po každom hodení spoľahlivo zabodol do stromu.

S chudobnejšími a smradľavejšími tankistami nadviazala najsrdečnejšiu družbu deviatačka Jindra G., dokonca s nimi chodievala hrávať volejbal. Bola u nich pečená-varená, nosila ich vojenskú čiapku a občas po ňu večer musela prísť jej matka, ktorej sa takéto správanie štrnásťročného dievčaťa, pochopiteľne, zdalo nevhodné. A vskutku, keď začiatkom zimy Rusi z Devínskej definitívne odtiahli, najviac plakala práve Jindra (ktorú miestni v tých časoch nenazvali ináč ako „Indra“ – pamätníci tento žart iste ocenia). Rusi totiž odišli aj s jej volejbalovou loptou a sieťou. Začala sa konsolidácia a s ňou normalizácia.

To už sme však my, decká z fabrickej kolónie, mali iné starosti. Všade nasnežilo, rybník zamrzol a v televízii začali dávať seriál Randall a Hopkirk.