Mníchov je svojím geniom loci štát v štáte v štáte. Bavorsko nie je Nemecko a Mníchov nie je Bavorsko. Bez ohľadu na to, kto vládne Spolkovej republike Nemecko, v Bavorsku od skončenia vojny dodnes nikým neohrozená vládne Kresťansko-sociálna únia, strana konzervatívnejšia než CDU, ktorá sa o moc uchádza so striedavými úspechmi v ostatných spolkových krajinách. A v hlavnom meste Bavorska, v Mníchove, úspešne vládne koalícia sociálnych demokratov a zelených. Asi to má niečo spoločné s tým, že až do začiatku deväťdesiatych rokov pätinu mníchovského obyvateľstva tvorili americkí vojaci a ich rodinní príslušníci. Hneď po vojne sa tak v meste, z ktorého chcel Adolf Hitler urobiť hlavné mesto hnutia, ocitli stovky černochov, ktorých bolo treba rešpektovať, lebo mali zbrane, mali peniaze a reprezentovali okupačnú moc. Zrejme to má niečo spoločné aj s tým, že až do znovuzjednotenia Berlína bol Mníchov najväčším univerzitným mestom Nemecka.
Keď sa končila druhá svetová vojna, v Európe bol chaos. Timofej Prochorov bol na ceste z Ruska nevedno kam. Vraj blúdil cez Poľsko, Rakúsko, až prišiel do Bavorska. V Rakúsku stretol krajanku Natašu a ďalej už išli spolu. Prišli do Mníchova a usadili sa pod jedným z mostov cez rieku Isar. Tam sa Timofejovi po štyridsaťdennom pôste zjavila Panna Mária a prikázala mu vybudovať na jej počesť kostol. Timofej s Natašou prešli ešte niekoľko kilometrov a usadili sa už definitívne na kraji mesta v Oberwiesenfelde. Mníchov tam práve budoval umelý kopec zo sutín zbombardovaných domov. Z týchto sutín Timofej s Natašou vybudovali kaplnku a niekoľko domčekov – na bývanie i hospodárenie. A kostolík na počesť Panny Márie. Sú to neskutočné stavby, nízke, trocha krivé, trocha provizórne, a predsa tam stoja už 60 rokov a zrejme ešte zopár rokov stáť budú. Kostolík i kaplnka sú zvnútra vylepené alobalom a preplnené lacnými vyblednutými svätými obrázkami, príliš naivnými na to, aby boli gýčovité. A Natašinými, ručne tkanými koberčekmi a umelými kvetmi. Aj keď Väterchena Timofeja často nazývali pustovníkom, osamelí neboli. Od začiatku ich navštevovali Mníchovčania, a nielen imigranti z Ruska. Nataša okolo domčekov založila zeleninovú a ovocnú záhradu a podnikavo im predávala prebytky. Všimol si ich aj mníchovský Večerník a desaťročia o nich pravidelne informoval. Aj o ich svadbe v roku 1973.
Začiatkom sedemdesiatych rokov začali v Oberwiesenfelde budovať areál pre letné olympijské hry v roku 1972. Kostolík stál na mieste, kde mal byť jazdecký štadión. Mníchovčania podporovaní Večerníkom rozbehli záchrannú akciu. A tak zodpovední štadión posunuli a bizarný areál zachovali. Nataša s Timofejom si dokonca mohli zabehnúť ako prví čestné kolo na novom bežeckom štadióne. Bulvárna tlač bola pochopiteľne pri tom.
V roku 1975 Nataša zomrela. Až tak ďaleko tolerancia mestskej správy nesiahala, aby Timofejovi dovolili pochovať ju pri kostolíku, ktorý stavala. Postavil jej aspoň symbolický hrob. A žil ďalej sám až do roku 2004. Správnosť jeho rodného listu nikdy nikto nepotvrdil, ale on trval na tom, že sa naozaj narodil v roku 1894. Takže zomrel 110-ročný. V posledných rokoch bol už veľmi starý, veľmi unavený a veľmi chorý. Jeho areál, nabielo natretý, vždy žiaril čistotou. Vždy mal dosť pomocníkov. Po jeho smrti sa z areálu stal oficiálne pamätník východno-západného priateľstva. Stará sa oň nadácia Ost-West-Friedenskirche. Areál, domčeky, kostolík a kaplnka sú otvorené, ľudia stále prichádzajú a odchádzajú, nezanechávajú žiadne stopy a žiadne škody. Ako v naozajstnej rozprávke.
Ľuba Lacinová viac od autora »
Vaše reakcie [2]
:: Súvisiace reklamné odkazy |
|