Dlh je jediná istota

Molnár bol notorickým dlžníkom. Raz dlhoval Ludwigovi dvadsaťtisíc a vrátil mu ich, až keď mu Ludwig pohrozil násilnou exekúciou s pomocou hrubokrkých. Onedlho sa dozvedel, že Hrabina predal dom, tak si od neho požičal najprv päť a potom ešte tri tisícky. Keď sa Hrabina po čase začal zaujímať, čo je s jeho peniazmi, Molnár nestratil nervy. Navrhol mu, nech mu požičia ešte dve tisícky, čím by zaokrúhlil dlh na čistých desaťtisíc. Taká okrúhla suma sa vraj nielen ľahšie dlhuje, aj ľahšie vracia. Podal mu to spôsobom, ktorému sa nedalo odolať. Takým spôsobom, že keď mu Hrabina po chvíľkovom zauvažovaní podal dve tisícky, cítil sa, ako keby mu Molnár s niečím pomohol. Až doma si uvedomil, že namiesto ôsmich tisícok mu ich teraz Molnár dlhuje desať. A kedy mu ich vráti? To nevie nikto.

Ach, dlhy. Vyznačovali sa nimi rôzni slávni ľudia. Napríklad francúzsky spisovateľ Honoré de Balzac. O ňom je známe, že pred svojimi veriteľmi vyskakoval z okna a utekal zadným vchodom. Žil na vysokej nohe za peniaze veriteľov. A čo Alexander Dumas starší? To isté, len v čiernom. Napožičiaval si a potom robil granda. Keď prišiel čas peniaze vrátiť, Dumas dal rozzúrených veriteľov mávajúcich zmenkami jednoducho vyhodiť sluhom spred svojho prahu. Bol pevne presvedčený, že ako veľký literát dáva ľudstvu tak veľa, že si takéto čosi môže dovoliť.

Ani literárne postavy neostali ušetrené pred zúfalstvom dlhov. Flaubertova pani Bovaryová ani nehrávala hazardné hry, ani nepila. A predsa sa tak zadĺžila u miestneho obchodníka Lhereuxa, že keď sa jej nepodarilo splašiť 8 000 frankov u bývalých milencov, užila jed na potkany a zomrela v strašnej agónii. A Sidónia Rislerová, za slobodná Ch?bová, hlavná postava strhujúceho Daudetovho románu Fromont mladší a Risler starší (po slovensky pod názvom Pomsta Sidónie Rislerovej) narobila svojmu nešťastnému mužovi také dlhy, že pre ne prišiel o svoj podiel na fabrike na tapety a napokon sa obesil kdesi v kameňolome na predmestí Paríža.

Márna sláva; vešať sa na predmestí Paríža 19. storočia musí byť neporovnateľne romantickejšie, ako vešať sa na predmestí dnešnej Bratislavy. Každú chvíľu nájdu niekoho obeseného alebo ináč sa skántreného v nejakom lese či na brehu rieky Moravy a nič. Väčšinou však nejde o dlhy. Kto by sa už len dnes vešal pre dlhy? Veď dlh je dnes tou najlepšou investíciou.

Kedysi som nechápal, ako si niekto môže kupovať drahé kačacie paštéty s pomarančmi, šampanské a portské, jesť parmezán nakrájaný na kocky alebo ísť hýriť do Prahy za požičané peniaze. Vari nie je čestnejšie uskromniť sa a večerať po istý čas čaj s citrónovým koncentrátom a hrianky s cesnakom? Lenže to som bol ešte mladý a nepoškvrnený. Ak som si náhodou od kolegu požičal sto korún, pretože mi momentálne na niečo chýbali, cítil som sa zle a celú noc som sa prehadzoval zo strany a na stranu. Až na druhý deň, keď som odovzdával požičané peniaze späť, sa mi uľavilo.

To bolo ešte pred Trianglom, Quattrom, výhodnými lízingmi, hypotékami a vražednými kreditnými kartami. Dnes väzím až po uši v dlhoch, ale náladu mi to nekazí, ani sladký spánok. Keď za bieleho dňa prejdem po rušnej bratislavskej ulici, sotva stretnem niekoho, komu by som nedlhoval aspoň dvadsaťtisíc. A robí to so mnou niečo? Nerobí. Veď oni počkajú! Majú to u mňa ako v švajčiarskom sejfe. Len ešte aby sa dožili.

„Zapamätaj si,“ povedal mi raz Molnár po tom, čo si odo mňa požičal tisíc korún na nejaký tutový rozpis v športke, „že vo vzťahu dlžníka a veriteľa je pánom vždy dlžník. Veriteľ, ako už samotný názov nasvedčuje, je ten, čo verí. Niečo ako veriaci, chápeš. Čo už mu ostáva, ako veriť?“

Chápem. A pridržiavam sa toho.