Mosty odnikiaľ nikam

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Časopis Mosty, v istých kruhoch populárny a obľúbený, asi definitívne končí. Osobne sotva vyroním slzu. Nebol som jeho priaznivcom. Príliš veľa sentimentality, príliš veľa čudného, mne nesympatického spolkárstva a provinčného intelektuálstva, málo dobrého remesla. Nečudo, písalo sa tam vraj zadarmo.

Mal som dvakrát osobne do činenia s Mostami. Prvý raz dakedy začiatkom 90. rokov, keď ma jeho bývalá šéfredaktorka súdružka Soňa Čechová (súdružka preto, lebo bola v komunistickej strane hádam ešte pred Gottwaldom) oslovila listom s tým, že čitatelia Mostov ma zvolili do akéhosi česko-slovenského duchovného parlamentu, a že teda či sa chcem ujať svojho mandátu. Rozumiete tej šialenej irónii? Mňa, Petra Pišťanka, a do DUCHOVNÉHO parlamentu! Takže som napísal list (vtedy ešte internet nebol taký rozšírený), v ktorom som sa s krajnou, možno až prehnanou zdvorilosťou poďakoval za nevšednú česť, ktorej sa mi dostalo, ale zároveň som vyjadril aj hlbokú ľútosť, že mandát nemôžem prijať, pretože po prvé, samotná existencia bizarného útvaru menom česko-slovenský duchovný parlament mi pripadá ako riadny úlet, a po druhé, ako som sa mohol dočítať, znamenalo by to, že by som sa ocitol v jednom vreci s niektorými bývalými komunistami. Ktorým síce neskôr narástla ľudská tvár a nakoniec zozamatoveli a znežneli, ale pre mňa, ako pre slušného človeka, ktorý nikdy, ani v tom najteľacejšom veku, s touto zločineckou organizáciou nemal nič spoločného, by bolo neúnosné sedieť s nimi za jedným stolom.

Načo mi súdružka Čechová, s podobnou ironicky naladenou kurtoáziou, odpísala, že rešpektuje moje rozhodnutie, ale. K mojim výhradám sa vyjadrila s typickou sofistikovanosťou kovaného komunistického politruka: vraj práve to, že v ranej mladosti sa dala strhnúť komunistickou ideológiou, z čoho neskôr vytriezvela, jej v dospelom veku poskytlo imunitu voči akýmkoľvek totalitným tendenciám. Čím chcela povedať, že iba bývalý boľševik má právo byť neskôr antikomunistom, pretože niekto, kto „s nimi“ nikdy nič nemal a nikdy „u nich“ nebol, tomu aj tak nemôže rozumieť.

Druhý môj kontakt s Mostami bol tiež cez súdružku Čechovú, cca desať rokov nato. Asi dostali nejaký jednorazový grant z Európskej únie (ale o tom sa len domýšľam), takže oslovili v rámci ankety známe osobnosti (a tiež zopár osôb, napríklad mňa), aby sa vyjadrili na tému budúcnosti Slovenska v Európskej únii. Rozsah ľubovoľný. Kto ma pozná, ten iste uhádne, že do mňa ako keby pustili dvestodvadsať. Ochotne, nezištne a s radosťou som sa pustil do diela a výsledkom bola dvojstranová esej o budúcnosti Slovenska ako výrobno-montážneho, skladového a odpadovo-likvidačného zázemia „tej skutočnej“ Európskej únie. Svoju víziu som ukončil tézou, ktorú som potom v priebehu rokov spomenul v rôznych článkoch na túto tému ešte viackrát, a totiž že najväčším problémom Európskej únie, ktorý s nami má, je, že najradšej by prijala za člena len Slovensko ako štátny útvar, no bez jeho obyvateľstva. Rozšíriť trhy ďalej na západ, to áno, ale tak, aby sme síce kupovali ich výrobky ako besní, no bez slobody pohybu a zamestnávania sa na území „tradičných“ štátov EÚ.

Keď som svoj príspevok do ankety Mostov odoslal, onedlho sa mi ozvala súdružka Čechová (aspoň to som si na nej vážil, že sa ozvala) a vysvetlila mi, že takýto názor v Mostoch nemôžu uverejniť. „Pretože je v rozpore s generálnou líniou?“ spýtal som sa jej a dúfal som, že ocení, ako som prispôsobil svoj slovník jej ideologickému fundamentu. Išlo mi len o väčšiu zrozumiteľnosť, rozhodne nie o ironizovanie. Súdružka Čechová to však neocenila a povedala mi, že by radšej dala prednosť príspevkom, ktoré vítajú vstup Slovenska do Európskej únie a vykresľujú našu budúcnosť v pozitívnejšom svetle. „Rozumiem: jasné a svetlé zajtrajšky pre Slovensko v mierovom tábore Európskej únie, však?“ chcel som jej pomôcť slovníkom, ktorý by jej bol blízky, ale nechytala sa.

„Pán Pišťanek,“ povedala súdružka Čechová, „iste aj sám uznáte, že váš názor je pomerne výstredný a nihilistický. To si za daných okolností nemôžeme dovoliť. Komu tým poslúžime? Všelijakým Slotom? Chcete, aby vás naši čitatelia strčili do jedného vreca s ním?“

Takže sme to ukončili s tým, že to, čo som tam poslal, oni neuverejnia, pretože to nezodpovedá názoru redakcie. „To nič,“ povedal som. „Ale ak sa nemýlim, chceli ste odo mňa môj názor, a nie názor redakcie.“

Korektne a slušne sme sa rozlúčili a ja som si povedal, že toto bolo naposledy, čo som sa časopisom Mosty v akejkoľvek forme zapodieval.

A vidíte, práve som to porušil. Mosty idú, ako sa hovorí, do trubiek, a tak som si povedal, že si trochu zaspomínam.

Apropo, tu je rozhovor s momentálnou šéfredaktorkou mostov Oľgou Janíkovou. Tá už tiež bola šéfredaktorkou všeličoho. Skoro ako ja.

Zaujímavá a pôsobivá reportáž z vysnenej krajiny každého riadneho kaviarenského ľavičiaka, Severnej Kórey. Zdá sa, že je to veľmi príjemná krajina a každý priaznivec ľavicových hypotéz by sa v nej mohol cítiť ako v raji. Možno by mu tam dovolili nosiť aj tričko s Che Guevarom.

Šéfteroristovi z Hamásu ukradli v mešite topánky. Za krádežou topánok podľa neho stoja teroristi z Fatáhu. Podľa mňa si ich mal priviazať na krk a nebol by o ne prišiel. Ešte šťastie, že má možnosť zohnať si nové topánky, veď do jeho krajiny prúdi štedrá humanitárna pomoc. Čo z toho, že je dokázané, že Hamás využíva humanitnú pomoc na svoju teroristickú činnosť?

Niekoľkoročná dráma bulharských sestričiek uväznených v Líbyii sa skončila šťastne, už sú doma a na slobode. Líbyjčania ich teraz žiadajú zatknúť. Vraj ide o porušenie dohody, podľa ktorej si sestričky mali v Bulharsku odsedieť doživotné väzenie, na ktoré ich odsúdil líbyjský súd. Podľa mňa žiadna dohoda s teroristom nemá záväznú moc. Je to len bezcenný zdrap papiera. Klamať teroristu je podľa mňa nie právo, ale priam svätá povinnosť každého slušného človeka.

Český policajt dostal dva roky nepodmienečne za týranie gangstra. Bez komentára. Prečítajte si diskusiu.

Predstavte si, že vám niekto blízky umiera v nemocnici, vy máte záujem ušetriť, a tak ste mu už doma v dielni zhlobili truhlu a chcete ho pochovať čo najlacnejšie, veď pohreb, to už nie je žiadna investícia, iba peniaze hodené – obrazne povedané – do jamy, tak prečo ich neminimalizovať, no ale nebožtíka vám unesú pohrebáci z nejakej pohrebnej služby a chcú ho pochovať oni – pochopiteľne, za vaše peniaze. Aj takéto veci sa stávajú.

Nazývajú ho „reklamný mág“. Neviem posúdiť, či zaslúžene, isté však je, že Fedor Flašík je umelcom života a veľkým šibalom.

Slovensko ako turistická veľmoc? T

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [83]