V nebi bude zasa o trochu veselšie

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Uplynulý týždeň bol v znamení Anjela smrti. Prinajmenšom pre každého milovníka kinematografie. Takýto pocit som mal, keď zomrel Hitchcock, Buňuel, Fellini a Kurosawa. Ďalší dvaja velikáni svetového filmu odišli, paradoxne v ten istý deň. Švéd Ingmar Bergman a Talian Michelangelo Antonioni, velikáni filmu predovšetkým 60. rokov. Zvláštna náhoda, takýto synchronizovaný skon.

Úplne úžasné mi však pri všetkom tom smútku pripadá, že v českých Lidových novinách nenapísal za nich nekrológ nikto menší ako samotný český prezident Václav Klaus. Tak to klobúk dolu, aj keď mňa to až tak neprekvapilo. Veď kto pozná Klausove názory a čítal jeho knihy alebo články na mimopolitické témy, ten vie, že ide o kultivovaného človeka s trochu svojráznym, ale dobrým vkusom. Navyše má rád jazz, čo tiež o niečom nasvedčuje. Prezidentov článok vnímam ako osobnú spomienku na časy, keď kino znamenalo pre veľa ľudí oveľa viac ako len jednu z viacerých možností strávenia voľného času. Nože si skúste predstaviť Gašparoviča, že by takto inteligentne napísal o svojich obľúbených režiséroch.

A aby toho nebolo málo, minulý týždeň zomrel aj veľký francúzsky herec Michel Serrault. Miloval som ho práve pre jeho nenápadnosť, s akou na plátne stelesňoval typické francúzske charaktery. Aj u nás bol známy najmä vďaka komédiám, za všetky spomeniem Krysy podzemia, Veľký bazár či Klietku bláznov 1 – 3, no pravými hereckými koncertmi boli jeho hlavné úlohy vo „vážnych“ filmoch Malevil alebo Klobučníkov fantóm. Aj keď v posledných rokoch bojoval s rakovinou, v pracovnom tempe nepoľavil. Nech mu je zem ľahká. Serrault teda nasledoval svojich generačných druhov, ktorí zomreli v poslednom období: Jean-Pierra Cassela, Jean-Clauda Brialyho a Philippa Noireta. Paradoxne, aj oni zomreli na tú istú zlú chorobu. Žeby to spôsobili gauluoisky či gitanky?

V nebi bude zasa o trochu veselšie.

Postupne sa svet dozvedá niečo o okolnostiach a údesných podmienkach, za akých väznili v Líbyii bulharské zdravotné pracovníčky obvinené z nakazenia malých Arabov AIDSom. Znásilňovanie, sexuálne mučenie, v podstate tam zažili peklo.

Okolnosti ich prepustenia, o ktoré sa pravdepodobne najviac zaslúžila francúzska diplomacia, nech sú pre všetkých idealistov a euronaivistov lekciou z reálnej europolitiky. Kým u nás sa isté kruhy usilujú presvedčiť mlčiacu väčšinu, že záujem EÚ by mal stáť nad našimi národnými záujmami, iné členské štáty (napr. Francúzsko) používajú EÚ-rétoriku vyslovene na presadzovanie svojich vlastných národných záujmov. Ak sa také Poľsko tomu trendu prispôsobí a začne v rámci EÚ presadzovať svoje národné záujmy rovnako vehementne a sebecky ako „tradičné“ štáty únie, už je oheň na streche a Poliaci sa div že nedostávajú do izolácie ako kazisveti, fašisti a protipokrokoví spiatočníci. Veru tak, idea dvojrýchlostnej Európy sa vracia.

Líbya urazená tým, že Bulharky boli po návrate domov (kde si mali odpykať doživotné väzenie, na ktoré ich odsúdil líbyjský súd) prepustené na slobodu, žiadajú bojkot Bulharska. Ešte šťastie, že si dobre uvedomujú, kam patria, takže oslovujú iba podobné štáty, ako sú oni.
Stavím sa, že keby vyzvali k bojkotu Bulharska aj normálne krajiny, tak by sa iste našlo aj v nich dosť blbcov, čo by ho presadzovali a v rámci zachovania pokoja a mieru by tlačili na Bulharov, aby dotyčné radšej obesili. Aj u nás by sa takí našli, poznám jednu takú kravu.

Pre nás ostatných je to však skôr signál podporiť Bulharsko, tak ako sme pred dvoma rokmi podporovali Dánsko. Cez víkend som kúpil tri fľaše skvelého bulharského rosé, podával som ho k obedu ostro vychladené v mrazničke, nie je nad to. Plne porovnateľné so španielskym rosadom (ktoré som však v našich obchodoch už dlho nevidel), cenovo však priaznivejšie. Ideálny nápoj k letnému menu – napr. cestovinám s hŕbou parmezánu a k šalátu z ľadového šalátu, s bazalkou, balzamikom a panenským olivovým olejom.

Prežiť leto je pre niekoho umenie, pre iného radosť. Vplyvom svojho genetického fondu som voči vysokým teplotám oveľa odolnejší ako voči zime. Radšej plus 40 °C ako mínus 4 °C. Pre niekoho však horúce leto môže znamenať problém. Prečítajme si teda, ako prežiť leto – a nedať sa pritom obalamutiť letnými fámami.

Leto, to je zároveň aj uhorková sezóna. Najviac fám, mestských mýtov a hoaxov ožíva práve v lete. Napríklad tento, podľa mňa nádherný, o záhadných objektoch na Mesiaci.

A ďalej už len v skratke, bazén volá.
Škodia grilovacie párty zdraviu?
Židia a antisemiti v kultúre.
O Charte 77 aj trochu ináč ako nostalgicky.
Prvý Čech po eutanázii.
Opozičnú aktivistku v Rusku zavreli do blázinca. Staré dobré päťdesiate sa vracajú?