Čo s ľuďmi, ktorí neprečítali ani jednu knihu?

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Je zvláštne, že tzv. Veľkú francúzsku revolúciu dodnes veľa ľudí idealizuje. Niektorí ju dokonca aj oslavujú. Buď ide o ľavičiakov alebo o zle informovaných. Publicista Ota Ulč o Veľkej francúzskej revolúcii napísal článok, v ktorom odhaľuje, ako to bolo naozaj.

Ota Ulč je emigrant a tým je aj bloger Rostislav Hedvíček. Nejakým nedopatrením mal nedávno možnosť vidieť český film Zálohované fľaše (Vratné lahve) a to ho inšpirovalo k napísaniu tohto článku. On to nazval filmovou recenziou, ale obávam sa, že to s tým filmom veľa spoločného nemá, skôr ide o ventilovanie nenávisti pána Hedvíčka voči Čechom a Česku.
Týmto článkom sa u mňa Ross Hedvíček zapísal ako človek, ktorý nielenže neveľmi rozumie českému filmu a jeho poetike, ale ani nechápe také veci ako intertextuálnosť či zámerné citovanie v rámci postmoderného diela. Ba čo viac, asi mu vôbec nie je jasné, že herečka, ktorá hrá vo filme nejakú úlohu (v tomto prípade Dana Kolářová zanedbanú, neveľmi šťastnú obstarožnú manželku), hrá tú úlohu a nie samu seba. Z tohto hľadiska teda Hedvíčkove postrehy na margo chrupu a účesu filmovej postavy sú úplne mimo misy. Ešte šťastie, že pán Hedvíček nevidel Hřebejkove filmy Kráska v nesnázích alebo Horem pádem, to by sa iste čudoval, čo za nevzhľadnú bezdomovkyňu (Milku Vášáryovú) to ten Hřebejk angažoval.
Nechcem sa púšťať do pána Hedvíčka, pretože až na takéto excesy píše rázne a vtipne, a to sa mi páči, ale ešte jednu vec trafil úplne mimo, a to jazyk, ktorým hovoria postavy v tom filme. Píše: „Celý děj je namluven tou novou zbolševizovanou češtinou s nelogickými nádechy mezi slovy a přízvukem na konci slova. Úplně zmongolizovaný jazyk, který by Vrchlický už rozhodně nepoznal.“ (Pán Hedviček sa tvári, ako keby emigroval do USA dakedy za čias Jana Nerudu a nie v 70. rokoch). Pritom jednoznačne nejde o „zboľševizovanú češtinu“ (také čosi azda ani neexistuje, ak za to nebudeme považovať dnes už mŕtvy newspeak niekdajších komunistických a zväzáckych funkcionárov), ale o typický spevavý a občas až neznesiteľne zaťahovaný pražský prízvuk.
Nie je mi jasné, prečo pán Hedvíček tak vášnivo a nezmieriteľne nenávidí Česko a Čechov. Tá vehementnosť je taká neprirodzená, že mi to až pripadá čudné.
Ak si chcete prečítať nejakú inú, tentoraz normálnu a nie paranoidnú a emigrantsky odťažitú recenziu na už spomínaný najnovší Svěrákov film, nájdete ju trebárs tu.

Už teraz sa teším na to, že niekoľko dní zo svojej letnej dovolenky v auguste strávim v Prahe. Nič konkrétne tam nebudeme robiť, iba sa budeme flákať, možno zájdeme do nákupného centra Zlatý Anděl, stravovať sa budeme v Domažlickej jizbe a U Houbaře, presnoríme nejaké kníhkupectvá a antikvariáty, u známeho bábkára vyzdvihneme bábky, čo sme si dali zhotoviť. Asi sa budeme usilovať vyhnúť sa turisticky frekventovaným miestam, aj keď Kampe, Hradčanom a Malej Strane sa sotva vyhneme. Určite sa však nemienime počas dňa miesiť s davom na Karlovom moste. Tento unikátny koktail z kameňov možno navštívime dakedy neskoro večer až v noci a vyskúšame si jeho magickú silu.
Mimochodom, na úzkom Karlovom moste prebiehala jedna z významných šarvátok tridsaťročnej vojny, bojovali tu švédski žoldnieri, zatiaľ čo ich bratia v zbrani brakovali pražský hrad. Ak vás zaujímajú dejiny strednej Európy, zaujímavý nový pohľad na švédske obliehanie Prahy a na bitku na Karlovom moste môžete nájsť tu.

Dakedy minule vyvolalo rôzne reakcie uvedenie rozhovoru so známym a obľúbeným českým hercom Jaroslavom Duškom, ktorý sa stal šamanom. Pre záujemcov ponúkam iný rozhovor, či skôr zaujímavý monológ.

Keď kedysi zomrel nejaký umelec či vedec, zvyčajne po ňom ostala obrovská písomná pozostalosť, v ktorej sa ešte roky po tom mohli paprať rôzni historici. Už len korešpondencia takýchto osobností bola často veľmi inšpiratívna a vychádzala knižne. Trebárs takú Haškovu, Werichovu, Kafkovu, Cézannovu, Gauguinovu, van Goghovu či Pissarrovu korešpondenciu, ktorá vyšla aj u nás (vtedy ešte v Československu), mám a občas si aj čítam. Čo však ostane po našincovi?

Máme odškodniť Líbyjčanov? Samozrejme, že patrím k tým, ktorí zásadne nesúhlasia s tým, aby sme sa nechali vydierať.

Ako je to so ženskou obriezkou? A prečo niečo také vôbec existuje?

Je zaujímavé, že v prírode občas minoritná, extrémne špecializovaná časť spoločenstva živočíchov môže významne zlepšiť výkon majority i prospech celého spoločenstva. Asi to bude tým, že napríklad mravce nepoznajú politickú korektnosť a pozitívnu diskrimináciu.

Poznáte desať najväčších mýtov o mužskom penise?

Ktosi kedysi vyhlásil: „Vystríhajte sa človeka, ktorý prečítal len jednu knihu.“ A čo s ľuďmi, ktorí neprečítali ani tú jednu? Kým som bol mladý, naivne som sa domnieval, že všetci ľudia sú ako ja. Dosť som sa vtedy čudoval, keď som k niekomu prišiel na návštevu a videl som, že vôbec nemajú knižnicu. Bolo mi to neobvyklé, síce nepochádzam zo žiadnej intelektuálskej rodiny, ale vyrastal som obklopený knihami. A v pätnástich som už mal celkom solídny základ svojej vlastnej knižnice – niekoľko kníh o umení a niekoľko románových životopisov mojich obľúbených výtvarníkov (Smäd po živote, Maliar z Moulin Rouge, Tragická paleta). Preto si ani len nedokážem predstaviť, aké to musí byť, nečítať knihy.

Pozorovali ste dakedy kurzor na vlastnom počítači veľmi zblízka? Nie? Tak asi neviete, ako to funguje. Tu sa môžete pozrieť. A nezabudnite si pustiť aj zvuk!