Eutanázia to má u mňa relatívne dobré

Pre extrémne menej chápavých: toto nie je samostatný článok, ale výber z článkov, ktoré som prebrowsoval v uplynulom týždni a niečím ma zaujali, a k tomu sem-tam dáky môj komentár. Kliknutie ľavým tlačidlom myši na linku vás dostane na predmetný článok.

Viacerí z nás sa iste pamätajú na časy rozvinutého reálneho socializmu a atmosféru vo vtedajších samoobsluhách. K nej rozhodne prispievalo aj mlieko v nechutných igelitových vreckách, povaľujúce sa v plastových prepravkách. Zvyčajne niektoré z vrecúšok prasklo a jeho obsah vytiekol na dno prepravky, kde v horúčave panujúcej v presklenej socialistickej samoobsluhe s nekvalitnou plochou strechou sfermentoval do nesmierne nevábnej podoby a vône. Dakedy vtedy som definitívne prestal piť mlieko a už nikdy som sa k tomu škodlivému zlozvyku nevrátil. Je zábavné prečítať si, že k niečomu, čo už máme my vo východnej Európe dávno za sebou (a nikdy sa k tomu, dúfam, nevrátime), teraz postupne dospeli na Západe, konkrétne vo Veľkej Británii. Obvykle to býva naopak.

Môj dedo trávieval na WC veľmi veľa času, okrem primárnej činnosti tam ešte fajčil a čítal noviny alebo časopisy. Neboli sme početná rodina, takže málokedy tam dochádzalo k stretu záujmov, ale z času na čas, keď už tam dedo sedel akosi pridlho, predsa len babička zabúchala na dvere a zvolala: „Čo si tam spadol do toho záchoda? Končiť, končiť!“ Načo sa ozvalo dôstojné spláchnutie a vo dverách sa objavil dedo s novinami v ruke. „Veď vieš, že vždy musím čakať, kým sa mi zavrie konečník...“ zašomral namosúrene a šiel si umývať ruky. „Zavrie sa konečník“, to mi vtedy pripadalo ako tajomné zaklínadlo. Že dedo trpel úplne prozaickými hemoroidmi a skrátka musel po veľkej potrebe chvíľu počkať, kým sa zdurené kŕčové žily stiahnu dnu, som vtedy ešte netušil.
Ako verný vnuk svojho deda mám aj ja na WC celkom slušnú trafiku a príručnú knižnicu. Akurát že netrhám rekordy v dĺžke pobytu na WC. Neobsedím. Veď dokonca aj vedecké kapacity tvrdia jednoznačne: čítať na WC je nezdravé!

Bicykel je pre mňa jediný pohodlný spôsob, ako sa z hlučnej a nepeknej fabrickej periférie, ktorá za posledných 25 rokov vyrástla okolo môjho domu, postaveného kedysi dávno uprostred tichej a pokojnej záhradnej štvrti, dostať do prírody. Kým by som sa z nevábneho prostredia priemyselnej zóny dostal pešo, už by ma to aj prestalo baviť. No a teraz som sa dozvedel, že podľa povolaných odborníkov „človek na bicykli nie je súčasťou prírody“. A ktorý je? Ten s flintou?

Veľmi rád čítam blog výtvarníka Michala Šplhu a myslím si, že niektoré jeho články majú už veľmi príjemný esejistický štýl. Zaujal ma jeho článok o bratislavskej Botanickej záhrade. Môj odveký priateľ Edo I. (nie prvý, ale Išpold) v nej kedysi pracoval ako dendrológ (odborník, ktorý sa stará o dreviny, prípadne ich skúma), takže som ho tam bol párkrát navštíviť a zobrať si nejaké sadenice vzácnych ihličnanov a veľmi sa mi tam páčilo. To, samozrejme, bolo ešte predtým, ako sa začal stavať most Lafranconi, ktorý nielen ukrojil z Botanickej riadny kus, ale ktorému musel ustúpiť aj prekrásny pseudogotický zámoček. O tom, ako to vyzerá v Botanickej dnes, píše práve Michal Šplha.

Navštívili Beatles niekedy Bratislavu? Túto údajnú fámu, alebo ak chcete, mestský mýt, som počul už viackrát a z rôznych zdrojov, no nikdy som to nepovažoval za možnú realitu. Až teraz som si prečítal článok, ktorý mi pripadá taký dôveryhodný, že som si povedal, že tí Bítlz asi naozaj cez tú Blavu prechádzali!

Kedysi dávno sme na stránkach inZine (veru, aj mne sa na tie časy stále dobre spomína) viedli vášnivé debaty o eutanázii. Ak máte záujem o retro, nájdete ich tu. Aj napriek tomu, že sa radím skôr ku konzervatívcom, odporcom multikulturalizmu a interupcií a zástancom trestu smrti, eutanázia to má, paradoxne, u mňa relatívne dobré. Len sa bojím toho, ako by sa to dalo u nás zneužiť. Holandský spisovateľ známy pod nickom Kluun napísal knihu o utrpení svojej chorej manželky, ktorú vyslobodila až eutanázia. Ak by som dakedy nevyliečiteľne ochorel a môj život by už pre mňa stratil hodnotu, ktorú má teraz, veľmi by som si želal, keby už bola eutanázia uzákonená aj u nás. Aj keď, na druhej strane, je to odo mňa možno zbabelý postoj, ktorý môže napáchať na mojej karme nedozerné škody. No, veď uvidíme. Zatiaľ ma ešte nič nebolí.

Už párkrát som citoval z článkov Benjamina Kurasa. Tak si prečítajte aj rozhovor s týmto mysliteľom.

Pracujeme na vlastnom zániku?

Ženy sa zhodujú na jednom: Tučný milenec? Nikdy!

Český herec Jaroslav Dušek rád podlieha rôznym kampaňovitým náladám. Keď nakrúcal film Divé včely, tak podľahol vidieckemu životu a všade ho propagoval. Teraz sa pre zmenu stal šamanom. Ako herca ho mám veľmi rád, ale tieto jeho duchovné pohyby mu jednoducho neverím, je to skrátka herec so sklonmi k histrionstvu a plytkému teatrálnemu gestu.