Mladí, vráťte sa!

Michael Eavis, britský farmár a organizátor letného open-air festivalu Glastonbury, minulý týždeň bilancoval práve skončený ročník. V NME vyšiel pri tej príležitosti článok, v ktorom sa Eavis vyjadril, že tento rok mu pod holým nebom chýbalo mladé publikum a na ďalšie ročníky sa ho bude snažiť pritiahnuť späť.

Ak ste už niekedy zaregistrovali fotky ľudí v lesklých gumákoch, po uši zababraných od blata, a napriek tomu takých euforických, že z ich nadšenia by  ste sa v najbližšej mláke s pasiou vyčvachtali aj vy, pravdepodobne to boli momentky z tohto svetoznámeho festivalu. Na záberoch z aktuálneho ročníka ste možno videli hlavne príslušníkov strednej generácie, čo je práve vec, ktorú bude pán vedúci najbližšie mesiace rozoberať.  

Michael Eavis, ročník 1935, samozrejme nechcel povedať, že by bol nešťastný z desaťtisícov tridsiatnikov a štyridsiatnikov, ktorí sa mu votreli na akciu. Naopak: zdá sa, že sú fajn cieľovou skupinou, skvelo sa bavia, nefrflú na dážď, dokonca ani na bahno, ich prevaha však charakter festivalu istým spôsobom predsa len mení. Hovoril skôr o pridanej hodnote, o šmrnci, čo festivalu vedia dodať práve tínedžeri. Prst pri tom kriticky mieril na seba, keď za problém označil lístky, väčšina ktorých sa v posledných ročníkoch bleskovo vypredá cez internet (tento rok za necelé dve hodiny), a to aj v čase, keď ešte nie je uzavretý program. Podľa neho sa zarábajúcim ľuďom vďaka prachom na rýchlejšie pripojenie podarí vstupenky objednať skôr ako školopovinným deckám.

Aby nedošlo k omylu: nejde tu o žiadne generačné priepasti a úvahu typu „Never nikomu nad tridsať“. Osobne som za čo najpestrejšie a najotvorenejšie publikum, a nielen na takýchto festivaloch. Druhá vec je ale taká, že s pribúdajúcim vekom sa vzťah k hudbe mení a ako Rado Ondřejíček písal v tomto texte, ide zrejme o prirodzený vývoj. Pre Eavisa sú to konkrétne 16-, 17- a 18-roční mlaďasi, ktorým by v budúcnosti na bráne veľmi rád dával náramky. Tých festivalových začiatočníkov vidím presne: experti sú celí hotoví už z cesty vlakom, v spacákoch, nad ktorými chúlostiví pracujúci krčia nosy, radostne prespávajú so všetkými povinnými klišé, domov sa vrátia s nezjedenými šnicľami v chlebe od maminy a bez mobilu, peňaženky a občianskeho. Na festivale sa však hlavne za svoju hudbu pôjdu pobiť aj s celým stanovým mestečkom alebo sa z nej len tak obyčajne budú tešiť, tak, ako to múdri hudobní kritici s dohryzenými nechtami už zabudli. Prvýkrát, ešte predtým, ako sa do toho dostane zvyk, rutina alebo nuda, je to ne(z)opakovateľné. Myslím, že úvahám Michaela Eavisa rozumiem.

Eavis na budúci rok plánuje pozmeniť systém predávania lístkov tak, aby sa k nim juniori dostali ľahšie. Nech si o tom myslí, čo chce a nech urobí hocičo, pre mňa je na celej veci najviac sympatická predstava sedemdesiatnika prechádzajúceho sa pomedzi stejdže, ktorý si popri organizačnom chaose a všetkom humbugu uvedomí, že mu tam niekto chýba a dokáže myslieť aj na to, ako chýbajúcich vrátiť.

Môj výklad môže byť, prirodzene, úplne scestný a skutočné pohnútky pozná len Eavis sám. Ťažko povedať, možné je všetko. Kebyže som ale mládež, mám z tejto správy celkom dobrý pocit.