Simpsonovci – vec verejná
O Simpsonovcoch sa mi píše ľahko, ľahučko, ide to úplne samo, až sa mi občas zdá, že ani nemusím byť v miestnosti. Malina. Lebo keď už začnem konečne písať, znamená to, že som vyriešil najväčší problém, popasoval som sa a vyhral so základnou dilemou znalca. Ako veľmi treba čitateľovi vyjsť v ústrety, kam až zostúpiť? Keď mám v tomto jasno, už je po probléme.
Ak by Simpsonovcov nikto nepoznal, bolo by to jednoduché. Začať by sa dalo viac-menej kdekoľvek, a skončiť tiež, pričom len minimum čitateľov by malo problém s tým, že ich opäť ktosi konfrontoval s informáciami, ktoré už poznajú. Lenže tu sa to nedá, lebo o Simpsonovcoch jednak každý aspoň čosi vie, a jednak je seriál dnes už v takej pozícii, že akákoľvek ďalšia zmienka o ňom môže ľudí, čo zostali vonku, nielen nezaujímať, ale aj poriadne vytáčať. Nech!
Takže ak Simpsonovcov nemáte radi, kliknite si jednoducho inam, váš problém, tu a teraz sa bude stavať ďalší pomník popkultúrnemu fenoménu, akých viacej nieto, seriálu, ktorý zmenil, respektíve redefinoval samotné základy televíznej zábavy, ba čo viac, stal sa najdôležitejším umeleckým dielom konca dvadsiateho storočia. Lebo do kín celého civilizovaného sveta ide film, premiéru má 27. 7. a ak kinosály nebudú praskať vo švíkoch, svet sa môže skončiť, nič nemá cenu.
Život v pekle, podobnosť vôbec nie náhodná
Že Matt Groening, sláva tomu menu, vraj Simpsonovcov stvoril behom desiatich minút, čakajúc na producenta Jamesa L. Brooksa, asi viete, aj to, že najprv sa rodinka objavila v krátkych skečoch v Show Tracey Ullmanovej, až potom v samostatnom seriáli a asi pre vás nebude tajomstvom ani to, že Groening pôvodne chcel tvoriť seriál Live is Hell, animovanú verziu svojho komiksu Live in Hell. Problém je, že žiadny taký komiks neexistuje, či presnejšie, že Live in Hell je len spoločným zastrešujúcim názvom celej série komiksov o zajacovi Binkym a jeho kamarátke Shebe, venovanej tomu, že peklom je väčšina vecí, s ktorými sa v živote tak či onak stretneme. Škola, práca, detstvo, láska a tak ďalej. Celá séria je aj dnes dostupná, či už v jednotlivých zošitoch (Love is Hell, School is Hell, Work is Hell, How to go to Hell atď.) alebo v súbornom vydaní (Big Book of Hell) a ak o čomsi vypovedá, tak o tom, že Groening bol malým géniom dávno pred Simpsonovcami a že ich úspech v žiadnom prípade nie je dielom náhody.
Lebo to, vďaka čomu sú Simpsonovci takí dobrí, je prítomné už aj v pekelných komiksoch. Groening sa v nich predstavuje ako famózny pozorovateľ so zvláštnym darom zachytiť v skratke esenciu najbanálnejších životných situácií a vyabstrahovať z nej axiómu, či pravidlo vzťahujúce sa na všetky ďalšie podobné situácie. Preto sú Simpsonovci ako mýtus. Súčasný, popkultúrny, ale mýtus. Dávajú odpovede kladením otázok, sú synkretickí, všeobecne prístupným jazykom dokážu pomenovať veci, ktoré humanitné vedy bez zjavných výsledkov riešia už storočia. Ale platí to aj v jednoduchšej rovine, ak je pre Simpsonovcov čosi typické na prvý pohľad, je to unikátne vizuálne spracovanie postáv. Nielen ich žltosť, ale aj autorsky jednoduchá, až formalistická kresba linkou, ktorá umožňuje pár ťahmi vytvoriť unikátnu podobu. A práve to je na komiksoch zo série Life in Hell fascinujúce. Tie postavy nemajú so Simpsonovcami nič spoločné, samozrejme, okrem autora, ale už v nich je vidieť zárodky typických groeningovských tvárí. Tu kdesi vôkol sú obrázky zo School in Hell, ani sa netreba dívať veľmi pozorne, aby človek našiel tváre veľmi podobné tým, ktoré dnes pozná ako Milhousea, Itchyho a Scratchyho, Moe „Vočka“ Szizlaka, Ralpha Wigguma, Barneyho, Troya McClura, riaditeľa Skinnera a ďalších.
Súkromná história
Sú dátumy, na ktoré nezabudnem. Tie štandardné – narodeniny, výročia a tak, a tie, čo si ich pamätám, lebo sa mi stalo niečo dôležité. Jedným z nich je ôsmy január 1993, deň, keď Simpsonovcov začala vysielať Česká televízia. Už vtedy to nebol neznámy seriál, mal za sebou tri sezóny, avšak čítať si o ňom kde-tu čosi a vidieť ho bol diametrálny rozdiel (toto nakoniec platí dosiaľ). Boli sme samostatní sotva týždeň a už som tým Čechom závidel. Vlastne nie, vtedy ešte nie, vtedy som bol presvedčený, že také čosi sa musí chytiť aj u nás. Nechytilo, ale to je iný príbeh. Prvá sezóna pôsobila troška rozpačito, ak už vtedy mali Simpsonovci pred sebou to, čím sú dnes, ešte to nebolo vidieť.
Nástup sa začal v tretej sezóne, zrodilo sa to, čo dnes považujeme za Zlatý simpsonovský vek. V rozmedzí tretej až ôsmej série sa odohralo to najdôležitejšie, pozornosť sa z Bárta presunula na Homera, väčšina zásadných epizód je práve z tohto obdobia, vykryštalizovali sa vedľajšie postavy a presiahli rozmer nahrávačov. Seriál sa stal komplexným, už nebol len o rodinke, bol o Springfielde, o jeho postavách, radostiach a strastiach, stal sa menej atrakciou, viac unikátnou výpoveďou o dobe a ľuďoch. Ironický, sarkastický, drzý, kontroverzný, to všetko áno, ale čo viac, stal sa nositeľom svetonázoru. Nepomenujem ho presne, ale je to svetonázor ľudí, ktorí si Simpsonovcov nadovšetko obľúbili. Funguje to dodnes. Ak sa stretnú dvaja simpsonovskí fanúšikovia, obľuba toho seriálu nie je to jediné, čo ich spája. Stačí pár slov a zistia, že svet vidia a vnímajú podobne.
Prečo máme Simpsonovcov radi?
Neviem presne, len sa nazdávam. Preto, že hoci uväznení vo fikcii, pôsobia autenticky. Je to malý svet, ale svet, v ktorom poznáme ak nie všetkých, tak väčšinu. Neexistuje žiadna iná show, ktorá by mala toľko hlavných hrdinov. Každá jedna epizóda Simpsonovcov je kúskom z puzzle, ktorý zasadne na svoje miesto. Za tie roky poznáme charaktery väčšiny Springfielďanov, od Otta, cez Willyho a Apúa, až k Martinovi Princovi. A nie sú to len náznaky, vieme o nich viac, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Čo sme aj nevideli priamo, domyslíme si, lebo to ľudia, keď strenú a spoznajú iných ľudí, dokážu.
Homer je, samozrejme, kráľ, niet dramatickejšej postavy. Nemám rád, keď ho ľudia považujú za idiota, za hlupáka a tučka, nie, Homer je Hamlet dneška, ktorý namiesto hĺbania vo vlastnej duši vypije pár pív. Filozof života, krehký, zraniteľný, šarmantný, nevinný ako dieťa, a predsa jediný, kto nepotrebuje hľadať odpovede, lebo otázky sú zaujímavejšie. Dieťa šťasteny a milujúci otec, áno, ale nie bez vlastného pričinenia. Ak je v sakralizovanom Springfielde on tým vyvoleným, tak preto, že je dobrák od kosti. Človek, ktorý zvonka pôsobí ako ten, čo prehral, ale on sám vo vnútri cíti, že je víťazom. Stačí len dívať sa.
Simpsonológia, matka vied
Dobre, vráťme sa na zem. Bez ohľadu na to, že Simpsonovci v sebe obsiahli múdrosť ľudstva, to nie je fráza, to je fakt (ak pripustíme, že v humanitných vedách existuje miesto pre fakty), každý, kto videl aspoň zopár epizód a naozaj sa díval, pripustí, že Simpsonovci sú hlbokí, bez ohľadu na autorský zámer. Ono to už vyplýva z koncepcie seriálu, teda z toho, že sa odohráva v podivnom bezčasí, v ktorom nikto vlastne nestarne. Už je to osemnásť rokov, čo má Homer stále tridsaťšesť, Marge tridsaťštyri, Bart desať, Líza osem a Maggie rok. A keď seriál nenapreduje v čase, od epizódy k epizóde ignoruje vývoj a kauzalitu a nikto nemusí niesť dlhšie následky, inak ako do hĺbky sa ani ísť nedá.
A tak sa riešia zásadné otázky života, vesmíru a vôbec a riešia sa poctivo. Každá z epizód má hneď niekoľko úrovní a minimálne dve dejové roviny. Na povrchu to síce je stále zábava, avšak v druhom a treťom pláne si už na svoje príd
Juraj Malíček viac od autora »
Vaše reakcie [12]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Schyľuje sa k veľkému finále, teóriu strieda prax
Na druhej strane
Veľké preteky rozdvojenej duše
Spravodlivosť vo vlastných rukách. Alebo pomsta!
Samcom ľahko a rýchlo