Žena žene rozumie, ale to je aj tak málo

Svatava Antošová je nevšedná žena. Extravagantná, nonkonformná, kontroverzná, čudná. Patafyzička, poetka, spisovateľka, robotníčka v smaltovni a istý čas aj redaktorka Cosmopolitanu. A lesbička. Nie som schopná posúdiť, do akej miery jej lesbická orientácia súvisí s ostatnými osobnostnými charakteristikami, čo je príčinou a čo následkom, a či to vôbec nejako súvisí, v každom prípade zaujať teda vie. Ale koho by nezaujal názov citrónovo žltej knihy Nordickou blondýnu jsem nikdy nelízala, všakáno. Najprv som si myslela, že to bude len taký dvojzmyselný fór, dobrý marketingový ťah, že napokon vysvitne, že ide o nejakú požívatinu alebo niečo celkom iné, ako sa na prvý pohľad môže zdať. Ale nie, ten nadpis je presne o tom, o čom si myslíte, že je. O lesbickom sexe. Lesbický sex ma úprimne nezaujíma a neláka, ale ako hovorím, v očakávaní, že objavím, ako to s tou nordickou blondínkou autorka myslela, som sa do knihy začítala.

Žiaľ, nie je to dobre napísaná kniha, jej zaujímavá forma sa už v prvej tretine začne otravne opakovať a obsahovo – až na pár šťavnatých pornografických scén a nejakú tú okresnú umeleckú avantgardu – tiež veľmi nezaujme. Najzaujímavejší je napokon rozhovor s autorkou, uverejnený na konci knihy.

V najnovšom čísle českej Marianne je so Svatavou Antošovou uverejnený ďalší rozhovor a poviedka. Poviedka opäť nič extra, rozhovor však hej. Veľmi otvorene v ňom hovorí o lesbických vzťahoch a mne to pripadalo takmer ako zjavenie po všetkých tých mediálnych a treťosektorových masážach, ktoré nám úbohým väčšinovým heterosexuálom neustále nanucujú predstavu, že len homosexuáli vedia skutočne milovať a žiť v šťastných dlhodobých vzťahoch. Vyvracia v ňom obľúbený mýtus, že lesbická láska je úžasná v tom, že žena žene predsa len lepšie rozumie ako muž a tiež celkom natvrdo hovorí o tom, čo je najväčším úskalím homosexuálneho vzťahu – chýba v ňom základný motív intímneho spolužitia – rozmnožovanie.

Keby toto isté napísal Krivošík alebo Pišťanek, tak ich okamžite obvinia z homofóbie, spiatočníctva, propagácie KDH plus všetkých možných psychických aj telesných úchyliek. Našťastie to povedala rešpektovaná lesbička, a tak dúfam, že ani mňa nikto neobviní z vyššie uvedených úchyliek, keď napíšem, že s ňou súhlasím a že si myslím, že absencia rozmnožovania môže byť úskalím každého vzťahu, nielen toho homosexuálneho.

Dnes sa veľa hovorí o tom, že žena už nemusí byť matkou, aby sa cítila plnohodnotnou ženou, že sa nemusí nikomu ospravedlňovať za to, ak netúži mať vlastné deti a radšej sa bude venovať kariére, koníčkom či partnerovi. To je teda fakt, že sa za to nemusí nikomu ospravedlňovať a môže sa venovať naplno, čomu len sa jej zachce. Či bude napokon šťastná a spokojná, to už je iná vec, ale v každom prípade len a len jej vlastná. Ak však chce žiť v partnerskom vzťahu, a je teraz celkom jedno, či s mužom alebo ženou, mala by vedieť, že ani dokonalé porozumenie v sexe, súzvuk duší a láska ako trám túto káru ďaleko a dlho neutiahnu. Morálne a ekonomické dôvody nútiace ľudí žiť v páre aj po opadnutí zamilovanosti už dávno žiaden tlak nevytvárajú, a tak tu už skutočne veľa vecí, ktoré by udržali v spoločnej posteli aj domácnosti dvoch ľudí, nezostáva.

V spomínanom ženskom časopise Marianne boli nedávno uverejnené profily rôznych rodín. Typických aj atypických. V tých atypických boli napríklad dve heterosexuálne ženy, kamarátky, vychovávajúce spolu dve deti, a tiež dva homosexuálne páry. Lesbický pár vychovával spolu dieťa jednej z tých dvoch žien. Niekoľko rokov žili spolu šťastne a napĺňali predstavu o ideálnej rodine. Napokon sa však aj tento pár rozpadol a matka so svojím dieťaťom zostala sama. To bolo hádam prvýkrát, čo som v lifestylovom časopise čítala o tom, že aj lesbický pár môže mať nezhody. Som veľmi rada, že sa v médiách začínajú objavovať aj takéto príbehy. Len tie totiž môžu debaty o registrovanom partnerstve a adopcii detí homosexuálnymi pármi očistiť od predsudkov a ideologických nánosov na oboch stranách sporu.

Všetci sme len ľudia, všetci chceme prežiť život podľa možností šťastne. Preto je dobré vedieť, že šťastie nám nezaručí ani rozmnožovanie, ani iná orientácia. O šťastie sa musí biť každý sám, každý deň, každý na svoj vlastný spôsob. Bez receptov a bez záruk.